hanbim sa za svoje telo

ahoj clean a klepatraII,

no najprv asi tebe napisem, clean: mozno neuveris, no absolutne presne viem, ako sa citis, co robis a preco mas momentalne pocit, ze nikdy tvoj zivot nebude iny, lebo proste byt iny nemoze. omyl, moze. len to musis chciet zmenit. ale ty to zmenit proste nechces. lebo este stale sa potrebujes za nieco tyrat, alebo chces tyrat svojim spravanim niekoho ineho (ale to si len myslis, pretoze tymto sposobom ublizujes len a len sebe a nikomu inemu)... alebo chces este schudnut, nenavidis svoje telo. to je uplne jedno, proste sa nechces vyliecit, chces sa lutovat a chces, aby ta lutovali aj ostatni. viem to preto, lebo so mnou to bolo take iste. najprv som si presla bulimiou, potom som sa z toho nejako dostala, potom bulimia zase, potom anorexia. no akoze vynikajuce. takto som si zila celych 10 rokov s nejakou mensou dvojrocnou prestavkou. myslela som iba na to, aka som tucna, skareda, ako chcem schudnut, diety nastudovane vsetky, ale itak som len bud grcala alebo nezrala. akoze fasa. parkrat ma aj hospitalizovali, no nie na oddeleni PPP (ale aj tam chceli), ale z toho, ze som sa proste tak vystresovala, ze dovi dopo !!! zila a utapala som sa vo svojich depresiach, nevedeli sa uz na mna pozerat, ja som sa vytesovala, ze kazdy vidi ako trpim, vsetci ma lutovali a mne sa to pacilo. ale potom som si postupne zacala uvedomovat svoje stavy... prestalo sa mi to pacit. uz sa mi zrazu ani nepacilo, ze vsetci sa ma pytali, ci som ok. neustale obavy z ich strany, nikto ma nebral vazne, posielali ma kadejake liecenia a co ja viem co. povedala som si DOST. poziadala o pomoc kamaratku, to bolo najlepsie rozhodnutie. tyzden so mnou papala, boli sme mimo slovenska, bolo nam uzasne. bala som sa navratu domov, no vedela som, ze nechcem spat svoj zivot bulimicky a anorekticky a tej hnusnej depresivnej osoby. bolo to tazke, no bojujem doteraz a je mi uzasne. moje telo sa vzpamatava, rozisla som sa pred pol rokom s priatelom, ktory mi teda vobec nepridaval, teraz prisiel (resp. prichadza) niekto novy, som asi dost zalubena, stale sa usmievam, jem vsetko-maso, pizzu, cestoviny, pecivo, chlieb, niekedy aj sladke, ale na to ja moc nie som... nemam potrebu chudnut, vahu som schovala. baby, bojovat sa oplati, len sa treba dost nasrat a povedat, ze dost, toto uz nechcem ja takto zit. da sa vsetko, len treba chciet !!!!! ale pokial nebudes chciet prestat, neprestanes.

ja som presla od chudnitia az cez bulimiu a teraz mam taku vahu normal moje stravovanie je strasne a zijem na kave tha ma ukludnuje a strasne skodi ved mi aj zozltli zuby z toho.neznasam svoj zivot a akoby nijak raz sa mi ho nedari zmenit akoby uz bolo vsetko davno predurcene a ja nechcem taky zivot:((((presne sa stotuznujem stym co si napisala pretoze aj ja som mala take stavy teraz sa citim viac silna ako pred rokom ked sa nedokazala mysliet na nic ine len na jedlo v tedy som zvracala a je mi zo seba zle a chcem na to zabudnut a zacat od znova. nenavidela som vsetko okolo staci sa pozriet na veci z druhej strany.nie som anorekticka ale to mi asi ostane do smrti ze budem chciet schudnut a vojst do starich rifli ja sa z toho nemozem zbavit.nemam rada ani tucnych ludi a vzdy ked vidim dakoho tucneho si poviem ze si moze za to sam.a ked vidim velmi chude dievca bud zavidim ze ma taku dobru genetiku alebo lutujem ked to nieje v genetike.nechapem ako mozem tak zmyslat chcem byt zdrava a na druhej strane si poviem a aj tak som nula a nic zo mna nikdy nebude:((((aj tak som rada ze som sa dostala z bulimie a ze uz nevraciem a to mi nikto k tomu nepomol a ani nikto o tom nevie a bolo to tazke velmi tazke ked nikto ani netusi ze co vam je a nemozete to ani nikomu povedat:(
a najhorsie je ze stym musim zit uz do smrti a vzdy mi to vie pokazit naladu aj ked nechcem na to mysliet viem ze uz nikdy nebudem zit plnohodnotny zivot.a este aj to ze ani psycholog by mi nepomohol pretoze som asi velmi tvrdohlava.a viem presne preco som stym zacala a preco nikdy neprestanem;(((
a o dietach mam nastudovane asi vsetko a citam to asi kazdy den ale nedodrzujem.
je to chore ze riesim stale veci a je mi smutno z toho a vzdy si nad tym poplacem preco to zaslo az tak daleko a preco nemozem byt aj ja stastna.
ja viem ze sa len lutujem a ze zmenit to mozem len ja ale uz to nikdy nezmenim:(
strasne mam pocit ze som tu uplne zbytocne najradsej by som odysla niekde prec nemyslim tym druhy svet ale niekde daleko kde ma nikto nepozna kde stretnem novych ludi a nieco nove a nie vzdy to iste dookola.lenze to je len moj sen ktori nieje mozny lebo sama by som tak nikde neodysla asi by som neprezila a nezvaldla to nemam na to odvahu a to mam este rok skolu.pisem tu len s toho dovodu ze musi nastat zmena v mojom zivote a ja mam pocit ze to nikto nechape a nevidi a ja nemozem nikomu povedat o ppp proste sa za to hanbim a tvarim sa ze je vsetko v pohode ale neje.

no ja tvoje pocity poznam a momentalne tu tiez revem :( k psychologicke nechodim, neviem co by som jej ako povedala ze citim sa skareda a tucna?? prezieram sa jak prasa cele dni fuj :( potom hladujem resp. aspon to planujem :( nesom schopna nicoho, len kukam cele dni do zrkadla a sledujem co sa zmenilo a co treba zmenit. neviem ci nemam ten body dismorfic disorder ci jak sa to vola :D fasa

je mi strasne nenormalne blbo :(((((( od postele chodimm k pc ak lezim placem ak som pri pc len preklikavam debilne stranke neda sa to zvladnut!!!!! :((((

boze, taketo brutalne depresie som nemala ani ja... zdover sa so vsetkym bud psychologicke, ved na co ju mas ??!! alebo zmen psychiatra. lebo tie stavy, alebo aspon ako to vnimam ja cez tvoje slova, su dost ze zle. drzim palce. davaj pozor, aby ta tieto brutal depresie nedohnali spat k vracaniu.

myslim si, ze toto vsetko by si mala uprimne povedat psychologicke... ak jej doverujes, tak vies, ze ti bude chciet pomoct... pokojne sa s nou vrat aj k tomuto problemu... na to tu predsa pre teba je :-)