Ako si udržať optimizmus?

Rozišli sme sa s priateľom. Nebol to dlhý vzťah, ale myslela som, že konečne niekto správny. A bol to už druhý rozchod v priebehu 2 rokov. Budem mať o pár mesiacov 29 rokov a nie som typ, čo sa ľahko s niekym zoznámi, prehupne zo vzťahu do vzťahu. Sú obdobia, keď mi nevadí, že som sama. Ale tie poznámky a reakcie okolia. Kolegyne - všetko ženské v strednom veku - si každé dva týždne neodpustie poznámku, či už sa idem vydávať. O rodine ani nehovoriac - tie narážky, že mame by už pasovalo aj nejaké vnúča. Bývam na dedine, kde sa každý s každým pozná - a tie narážky! A to už ani nespomínam, že starká už dávno darovala dar, ktorý mala nachystaný pre mňa ako svadobný , niekomu inému .
Som z toho všetkého smutná a frustrovaná. Keď sa pozriem okolo seba a vidím tie pubertálne páriky povešané po sebe alebo keď mi kamarátky hovoria ako chystajú svadbu a zariaďujú si domácnosti a čo všetko pre ne priateľ pripravil a ako sa k nim pekne správa, je mi z toho na nič, že ja nie som schopná nájsť si niekoho, s kým by mi bolo dobre a komu by bolo dobre so mnou.
Viem, že 29 ešte nie je začiatok staroby, ale tie poznámky typu: ty sa kedy chceš vydať, veď budeš mať problém mať deti - vždy ma to zabolí. A aj keď si poviem, že nie je dôležité, čo hovoria iní, je to ťažké udržať si optimizmus.