Pocit slobody

Ahojte...mám taký problém, že mám priateľa 2 roky, je to najúžastnejší chlap, chápe ma, podporuje ma, páčim sa mu a to aj vtedy, keď ráno vstanem,alebo keď chorá ležím v posteli, proste je to človek, o ktorého nechcem prísť, ľúbi ma najviac na svete, som si istá..už som si naňho zvykla, vidíme sa každý deň, dá sa povedať, že som zanevrela na kamarátov a teraz sa mi ledva pozdravia,proste s priateľom som vždy a som šťastná,ale aj nie!...Mám taký pocit, že sa už z nášho vzťahu stal stereotyp, každý deň to isté: škola, priateľ, škola, priateľ,...
keď som nebola s ním, tak som mala pestrý život, som typ, ktorý neobsedí na riti, žúrky, chatovice,chlapci,freedom.... proste zábava nonstop a teraz je to preč..
chýba mi to...priateľ má o mňa neustále strach, občas si pripadám ako jeho dcérenka, ale ja si potrebujem poriadne vyraziť z kopýtka, robiť blbosti,proste chápete...potrebujem slobodu, ale na druhej strane nechcem o neho prísť i keď by som potrebovala pocit, že patrím iba sama sebe...snáď ma chápete