Nikdy by som nemyslel že o tom budem uvažovať ale v poslednej dobe myslím dosť na samovraždu. Nemám prečo žiť. Žiadny zmysel života. Žiadnych kamarátov, kamarátky už vôbec nie. Možno je to tým že som silný prípad introverta. Ale nebýval som vždy taký. Kedysi som bol v dobrej spoločnosti kamarátov. No prechodom na strednú som sa akosi uzavrel a všetko sa mi zmenilo. Snažil som sa to riešiť u psychológa ale tam mi nepomohli. Stále som doma a poznám len jednu vec a to je kolobeh. škola-domov,škola-domov,škola-domov,škol a-domov,škola-domov,škola-domov,škola-do mov,škola-domov....
A takto je to každý sku-vený deň v mojom živote. Mám málo sebavedomia. Hanbím sa za seba, za svoj výzor, za svoje robotické a kontrolované pohyby. V škole je toho na mňa moc. Nestíham. Doma sa hádame pretože si všetko čo sa týka školy robím na poslednú chvílu a namiesto úloh si radšej lahnem do postele a celé poobedie prespím pretože som unavený. Nie fyzicky, ale duševne. Som v poriadnych sračkách a môžem si za to sám. Lenže to už viem a preto sa pýtam ako sa z toho vyhrabať. Mnohý v mojej situácii by to už ukončili ale ja som v kruhu a neviem sa dostať von/pohnúť ďalej.
Tak rád by som sa s niekým porozprával na úrovni. Ale nejde to. Nemám s kým. A som introvert takže by som ani nič nepovedal. A toto je ten kruh o ktorom hovorím. Zašlo to až do extrému a to som nechcel.
Nervozita - podráždenosť a beznádej
AJ JA PATRIM K INROVERTOM A NAPRIEK TOMU SOM AJ EXTREMNE TEMPERAMETNA, CO ALE UZ ROKY V SEBE DUSIM A PRIVADZA MA TO DO SIALENSTVA, ZE ZIJEM TEN DRUHY ZIVOT KTORY V SEBE MAM TO JE INTROVERSTVO ODPORNA SAMOTA. MILUJEM TEN DRUHY ZIVOT, KTORY V SEBE MAM A NEZIJEM HO PRETOZE SOM SAMU SEBA ODPISALA A TYM PADOM MA ODPISALI VSETCI NAOKOLO.VELMI SOM CHCELA BYT LEPSIA AKO SOM BOLA A TAKTO TO DOPADLO.NENAVIDIM SA NENAVIDIM TENTO SMUTNY FADNY ZIVOT A UZ ROKY ZBYTOCNE CAKAM ZE SA TO ZMENI. AJ KED TA ISKIERKA NADEJE NA STASTNY ZIVOT NIE A NIE VYHASNUT
neviem ci ti to pomoze, ale napisem nieco o sebe, hoci asi to bude dlhe. tiez som vzdy bola introvert. a aj stale som. strednu som zvladla, dobre som sa ucila a aj som mala jednu dobru kamosku a tak som sa rozpravala akurat s nou. spoluziaci ma sice respektovali ale s nikym som nemala blizsi vztah.tam to bolo relativne dobre. potom som ale sla na vysku, a tam som s nikym nevedela nadviazat kontakt, ta kamoska zo strednej odisla studovat do ineho mesta, a tak som nemala nikoho, bolo mi medzi spoluziakmi hrozne a vtedy sa to vsetko zacalo kazit.hospitalizovali ma na psychiatrii, skolu som nechala, ale po roku som nastupila na dalsiu VS, ale tam sa to zopakovalo, zase psychiatria, tiez som casto myslela ze sa zabijem, kazdy den same negativne myslienky, nic som nedokazala robit, len som vkuse rozmyslala o sebe, ze aka som nanic atd, to asi poznas. asi 8 mesiacov som bola doma na marodke, prave kvoli tej chorobe a vtedy som si povedala ze musim svoj stav nejak vyriesit pretoze takto to dalej nejde. zacala som rozmyslat ze co robit aby mi bolo lepsie, ale nakoniec to dopadlo este horsie, v kuse som o tom rozmyslala, ale nikdy som na nic neprisla, resp. nic, co vyzeralo ako vhodne riesenie, nefungovalo.tym myslim ze som sa snazila venovat sa nejakym cinnostiam aby som nemyslela na svoje problemy, sportovat atd. bolo mi este horsie. aj som citala vela knih na rozvoj osobnosti, chodila som na psychoterapiu, aj tak to bolo na figu. vsetci ma odhovarali aby som uz nesla do skoly, ale aby som ukoncila marodku a sla niekam pracovat, ale ani neviem preco,ja som si povedala ze radsej pojdem znovu na VS, hoci som vedela ze sa nedokazem na nic sustredit, na ucenie uz vobec nie, ale aj tak som to skusila do tretice a zase som prvacka. medzitym som si nasla priatela, je taky isty ako ja, ma ma rad, ale tiez to nebolo medzi nami vzdy najlepsie. este aj ked som bola vo vztahu s nim (a stale som), aj tak som casto zazivala stavy beznadeje a caste depresie.brala som aj vselijake lieky od psychiatra, nemyslim zeby pomahali. ale tak ako som uz napisala, jedno take drobne svetielko tam vzdy bolo a to moje odhadlanie, ze chcem aby mi bolo lepsie. chcela som, ale skutocnost bola ina, bolo mi stale dennodenne psychicky zle. ale ani neviem ako, a postupne sa cosi zacalo menit. zistila som ze mozno robim prave zle to, ze silou mocou chcem aby mi bolo dobre. akoby som hovorila dobrej nalade a stastiu ze: musis prist, alebo ze malo by si prist, namiesto toho ze prid ak chces, alebo prid ak si to zasluzim. predtym som si vzdy myslela, ze ked zacnem nieco robit, tak mi urcite bude vdaka tomu lepsie. teraz si uz hovorim ze mozno mi bude od toho lepsie, mozno nie. ak mi bude zle, tak mi bude zle, ak dobre, tak dobre, budem len rada. proste sa snazim ten svoj stav prijat, ci uz mi je dobre alebo zle. ale to neznamena ze ked sa citis zle tak ze to prijmes tak ako to je a nechas to tak. ak mi je zle, tak to akceptujem ale kedze chcem aby mi bolo lepsie tak zacnem pre to nieco robit. ak ani to ako to riesim nezmeni moju situaciu, tak znova: prijmem to zle ale hladam zase sposob ako to riesit. mne prave tento postoj dost pomohol. samozrejme, stale su tu zle chvilky,zle myslienky, prblemy a starosti ale da sa povedat ze som sa uz davno necitila tak dobre ako poslednu dobu. to pomohlo mne-prijat to ako to je, ale nesediet na riti a nic s tym nerobit, ak je to nieco pre mna negativne. to by bolo ako spadnut do bahna, povedat si ze: no dobre tak som proste spadol do toho bahna, tak to je, ale ked s tym nic nespravis, nebudes sa snazit z bahna dostat, tak v nom aj ostanes.
romanoo...ja som za:-) ale pod jednou podmienkou, že si nebudeme všetci skákať do reči:-)
Poďte všetci introverti na pivo ... bars aj nealko (podla veku) a vyrozpravame sa z problemov. Všetko má šancu vyriešiť, neklesajte na duch, život je tak krásny.
Tao,
a tých ostatných, tých dokážeš mať rád? Mala som na mysli lásku k iným všeobecne bez ohľadu na to, či mi oni preukázali lásku alebo nie.
Máš rád tých, čo Ti pomohli alebo sa milo prihovorili. Sám vidíš, akú pozitívnu reakciu v Tebe zanechali. Skús to zobrať z opačnej strany, Ty buď tým, kto pomôže alebo sa milo prihovorí. Tí druhí Ti budú za to vďační a budú mať z Teba tiež taký dobrý pocit.
hej Sexus,co mas stale s tym fararom,rozmyslas o tom povolani?
Tak rád mám tých ktorý mi aspom raz pomohli alebo sa milo prihovorili.
Dokážeš mať rád iných? Možno sa v Tvojej triede alebo v Tvojom okolí nachádza nejaký outsider, ktorý to nemá v kolektíve na ružiach ustlané. Pomôž mu, zastaň sa ho, keď bude treba, podaj pomocnú ruku v núdzi. Nemusíš sa k nemu "viazať" tým, že už budete kamaráti. Keď uvidíš, že niekto okolo Teba potrebuje pomoc, napr. neznámy človek na ulici, skús mu pomôcť. Pre toho človeka si aspoň na chvíľu nežil zbytočne. Ja som to robila takto, cítila som sa v spoločnosti rovesníkov zbytočná a nemožná, tak som hľadala tých, ktorým by som mohla pomôcť, aby som cítila, že aspoň niekto má úžitok z mojej existencie. Navyše úsmev či milé slovo toho človeka hrialo pri srdci.
Čím si tí druhí zaslúžili to, že ich dokážeš mať rád a čo také hrozné si si urobil, že seba nedokážeš?
bella - ak človek nemá rád sám seba, nemôže mať rád ani iných.
Ja dokážem mať rád iných ale seba nie takže v tomto sa sakramentsky pleteš.
A kde je vlastne napísané, že každý môže byť šťastný? Veď vždy si to niekto musí odskákať. Napísala si to veľmi pekne ale ja by som potreboval nejaký návod ako z toho von. Lebo včera som bol fakt na konci.
Bella fakt krásny príspevok,ako si sa ty vyrovnala s problémami,bola si u psychológa,príp.čo ti najviac pomohlo?
