Neviem čo sa deje ... mám strach :(

Obláčik,

bojíš sa, lebo máš s ľuďmi negatívne skúsenosti, ktoré Ťa poznačili. Určite na tie situácie nerada spomínaš a pri myšlienke na ne cítiš krivdu a hnev. Máš pocit, že si si to nezaslúžila, že to nebolo voči Tebe spravodlivé. A tak si si vytvorila sebaobranný mechanizmus, aby si si zabezpečila, aby sa to opäť nestalo, že Ti niekto ublíži, a preto sa vyhýbaš ľuďom. Sama cítiš, že takéto riešenie Ti neprináša želaný kľud a uvoľnenie.

Skutočným riešením je pozrieť sa pravde do očí, aj keď to bude bolieť. Tu by mohol pomôcť psychológ alebo nejaká spriaznená duša, ktorej by si sa mohla vyrozprávať - čo všetko sa Ti s ľuďmi stalo, ako si sa vtedy cítila, čo cítiš teraz, keď si na to spomenieš. Z tých situácií si si pravdepodobne vyvodila nejaké závery či posolstvo - napr. "správali sa ku mne takto, lebo si to zaslúžim, lebo nie som dostatočne ...". Ak mám pravdu (to neviem), tak to posolstvo o Tebe nebude veľmi priaznivé, a čo je horšie, nie je pravdivé a Ty mu podvedome veríš. Možno sa aj vďaka tomu cítiš v spoločnosti iných neistá, neveríš si alebo sa dokonca podceňuješ.

Prijmi svoje negatívne skúsenosti s ľuďmi, povedz si, že to, čo stalo Ťa zranilo a nebolo to správne. Nech Ťa to však neodrádza od ďalších kontaktov s ľuďmi. Možno tí istí ľudia dnes alebo o pár rokov neskôr budú na dané situácie pozerať s ľútosťou, že sa mohli zachovať inakšie. Všetci robíme chyby a hlavne s odstupom času, ako starneme nám dochádza, ako hlúpo sme sa niekedy správali. Ak len trochu môžeš, skús ich ospravedlniť a odpustiť, uľaví sa Ti. Tam vonku je dosť ľudí, ktorí čakajú na Tvoje milé slovo, na Tvoju spoločnosť, ktorí sa z Teba budú tešiť a budú ďakovať, že si práve taká, aká si. Neoberaj seba ani ich o tieto pekné chvíle a hlavne o budúce priateľstvá, ktoré Ťa budú napĺňať.

Čo môžeš urobiť hneď je, že sa začneš mať rada. Si dobrá taká, aká si, si jedinečná, nemôžeš byť ako iní, a ak Ťa nevedia prijať takú, aká si, je to ich problém. Dôležité je, aby si prijala samu seba. To neznamená, že sa už nemusíš snažiť zlepšovať svoje vlastnosti, veď každý máme svoje chyby, ale že sa prijmeš aj so svojimi nedostatkami, ktorých si si vedomá. Nikto nie je dokonalý a každý sa môže mýliť. Preto nemaj na seba privysoké nároky, zbytočne sa budeš stresovať. Keď hovoríš s niekým, uvedom si, že je taký istý človek ako Ty a že ste si rovnocenní. Rešpektuj názory iných, ale v prvom rade rešpektuj svoje názory a pocity.

Obláčik, si ešte veľmi mladá a všetko vnímaš citlivo. Určite aj kolektív rovesníkov, v ktorom sa nachádzaš nie je často "milosrdný" a vie zasadiť úder. Ty sa však toho neboj, žiadna rana, ktorú môžeš utŕžiť, nemôže znížiť Tvoju hodnotu, ktorú si možno ani sama neuvedomuješ. A nedávaj veľkú váhu tomu, čo si o Tebe myslia iní. Ver mi, nikto druhý Ťa tak prísne nehodnotí ako Ty sama.

ahoj obláčik:)
Aj ja mávam také chvílky.Hlavne večer príde na mňa taký pocit prázdna.Proste sa mi chce plakať:)..pustím si nejaký slaďák,vyplačem sa..a je mi potom už lepšie.Niekedy sama nechápem,čo sa so mnou deje.Mám okolo seba veľa ľudí,ktorí ma majú radi,strašne mi pomohli a viem,že sa na nich môožem spolahnúť.Mýslím si že my chýba láska.ale nie taká ta kamarátska..tej mám naštastie dosť:)..ale tá partnerská.Vždy keď si pozreiem nejaký romantický film,tak to na mňa príde.Proste mi chýba objatie:(..maznanie večer pri telke:)..a také ti veci.Aj tebe možno chýba láska:)

mať 15 je ťažké. nájdi si aspon jednu dve blízke duše. časom sa to zlepší.

chod za psychologom