Ahojte. Mam takyto problem a rada by som pocula vasu radu ci nazor.
Mala som priatela, na ktorom mi velmi zalezalo, bohuzial viac, nez na sebe. Napriek tomu, ze v skutocnosti taka nie som, vo vztahu s nim som bola az prilis submisivna a zo strachu, aby sa so mnou nerozisiel, som bola pre neho ochotna urobit cokolvek. Co sa asi stalo? Prekvapenie - rozisiel sa so mnou:-). Vraj kvoli tomu, ze by sa mi nemohol venovat kvoli praci, ale v skutocnosti to bol galantny sposob, ako vyjadrit, ze ma uz ma na haku...
Bohuzial, ani rozchod som nezvladla so vztycenou hlavou, ale so slzami a prosikom, aby si to rozmyslel.
Dohodli sme sa, ze budeme kamarati, ale neverim, ze to tak z jeho strany aj naozaj bude. Ja ho mam stale velmi rada a tuzim ho ziskat spät, ale uvedomujem si, ze si zaroven musim vazit samu seba. Napisala som mu velmi hrdy mail, kde mu chcem ukazat, ze ma ten rozchod az tak nevzal a ze dokazem zit aj bez neho, s dufanim, ze ho tym nejako vyprovokujem. No zatial som nenabrala odvahu mu ho odoslat... Stale vaham medzi tym, ci sa na to vykaslat, alebo este zabojovat...
Ak zabojovat, tak ako, aby ho to este viac neodradilo?