Som zdravá baba. Nemám veľa priateľov, ale mám nejakých. Predtým som myslela, že život je jednoduchý. Stačí sa obklopiť ľuďmi, založiť rodinu a čo najviac sa baviť a smiať. Mala som ideály a chcela robiť dobro a byť milá k ľuďom. Lenže často som nemala, čo robiť a začala som veľa rozmýšľať o živote a ľuďoch a šťastí. Bol týždeň kedy moje rozmýšľanie malo dopad na môj fyzický stav. Nechutlo mi, bolela ma hlava, bola som furt unavená, boleli ma ďasná, keď som si umývala zuby. Potom som prestala, ale teraz mám prázdniny a zas som začala. Najprv som čítala články z východnej filozofie, ale to nikam nevedie je to všetko abstraktné. A vôbec, že furt niečo čítam a hľadám je blbosť. Ale nejak sa neviem dostať späť. Proste som začala rozmýšľať napríklad prečo ma teší, že mám niekedy lepšie známky ako ostatní, prečo ma teší, keď mi niečo niekto pochváli. Nie je to divné, že nás to teší? Prečo ma tešilo, keď som niekoho potešila, povzbudila? Predtým ma to napĺňalo, ale teraz neviem. Alebo či existuje láska? Neidealizujeme si ju? Už som sa cítila zamilovaná, ale teraz o tom pochybujem. Bojím sa, že so mnou bude zle, ale neviem čo robiť. Neviem ani poriadne vyjadriť, čo sa odohrávalo v mojej hlave a neviem tu teraz všetko naraz napísať. Proste mám slabú psychiku, som hrozne ľahko ovplyvniteľná a teraz sa cítim stratená. Akoby hľadám bezpečie, ale ono vlastne neexistuje, ale ja ho potrebujem. Mám zdravie, nemám sociofóbiu, mám rodinu, mám pár kamošiek, nemáme finančné problémy a aj tak tu rozmýšľam nad životom jak blbá. Ľudia bojujú o život a ja robím toto. Potrebovala som sa len vyrozprávať a dúfam, že niekomu sa stalo podobné a bude mi vedieť poradiť.
Som bez energie a smutná, lebo som príliš rozmýšľala
ja som na tom tak isto.....ale mám na to svoje dôvody....takéto problémy musia z niečoho vzniknúť...z ubližovania...alebo niečoho iného...vždy to má dôvod...možno aj taký, že nie sme so sebou spokojný...kto nemá rád sám seba, nemá rád ostatných....ja si to nemyslím...mám rada svoju rodinu...kamošky...(s ktorými chodím veľmi veľmi málo von, skoro vôbec), tak potom, ako si môže udržať priateľov, vyčariť na ich tvári úsmev, viedieť, že nás majú radi, že nás potrebujú, že sme pre nich dôležití, ak nie sme my šťastní, tak neurobíme nikomu radosť...., mojimi dôvodmi sú: rázštep pery, rázštep podnebia, problémy so sluchom, posmievali sa mi na základnej škole, stále sa kritizujem, nenávidím sa, vlastne sa im nečudujem, na to, že mám rázštep nie som škaredá, myslím to vážne, mám veľké modré oči, malú tvár, pekné zuby, krásne hnedo-čierne vlasy, tak 3 prsia, pekný tvar, štíhla, tak 164 výška, som na strednej, už tretiačka, ešte jeden rok a budem maturovať, prvý rok som bolo skoro vyznamenaná, druhý a tretí som bola vyznamenaná, urobila som skúšky na certifikát, z jednoduchého účtovníctva, môj odbor: pracovník marketingu- cestovný ruch, navštívili sme už Benátky, kde práve prebiehal slávny očarujúci karneval plný neuveriteľných masiek, tiež Poľsko a koncentračný tábor, bolo to hrozné, Viedeň...a chystáme sa aj nabudúce niekam..., som sa tu akosi rozpísala o škole...:-), čo robíte keď sa vám niekto páči?asi to bude znieť neuveriteľne, ale ja sa tvárim, že ho nemám rada, a že pre mňa neexistuje, a prečo??lebo nemám žiadne sebavedomie, veľmi sa podceňujem, neverím si...tak toto nie je všetko....keby som to mala písať tak to je aj na 2 strany...:)DDDD, napíšte svoj názor, prosím len úprimne...a Lily tebe držím palce, viem, ako trpíš...sama si tým prechádzam...a neviem, či sa z toho dostanem...myslím, že to záleží len odomňa, buď si získam sebavedomie, prestanem sa podceňovať, budem sa mať rada....alebo...?
Lily, súhlasím.
Niektorí sa však očividne nevedia vzdať potešenia z riešenia cudzích problémov a obracania iných na svoj obraz.
Psychika je krechka vec, najlepsie by bolo keby o nej ani nevieme,pretoze ked zacneme o tomto vsetkom rozmyslat co ste tu pisali tak je zivot na tomto skazenom svete este tazsi....ludia by si mali v takychto chvilach poradit a podrzat sa a som rada, ze sa tu nasli ludia ,ktori maju chut si navzajom pomoct.
Dobre.
inak povedane prilis sa zapodievas sama sebou a stale musis nieco riesit.skus vyhladat psychologa ten ti poradi
prezradíš koľko máš rokov? zda sa mi ze som mala podobne pocity, ale to bolo tak dávno...este v hlbokej puberte. lebo povodne som myslela ze mas nieco cez 20
dufam ze to mas len prechodnu fazu, ako pises, a ze casom to prejde k lepsiemu
Ved to, slusnost...o tom toje. Ze si vazim druheho, ze ho tuzim pozdravit, ze mi to nerobi problem, lebo je to autoamticke v sulade s pocimi. Horsie je, ked to uz automaticke nebude, to uz musi clovek fakt premyslat, preco si ma robit nasilie kvoli akejsi slusnosti, ktoru kazdy i tak chape inak a kvoli ktorej sa ludia dokazu dokonca urazit. Taka slusnost mi nestoji za prezentaciu inemu, taka slusnost ma len vycerpa a aj druheho, taka slusnost je nakazliva a niciva do hlby. Ked sa jej clovek upise, je s nim amen a moze sa postupne zacat lucit s tym, kto vlastne je a co citi.
a to s tym usmevom - ved deti sa smeju prirodzene....uprimne. a usmev je aj snaha o kontakt...odpovedat usmevom na usmev je slusnost - pokial to nie je uchyl
no ze by to tu usmevmi na verejnosti ziarilo sa neda povedat, skor naopak :) mas na mysli tie falosne usmevy, ked sa stretnu dve zeny , vystiskaju sa , ako naj kamosky, a ked sa rozidu, ohovoria sa navzajom? to je tiez v povahe, a tiez ich problem, nezatazuj sa problemami inych
a vrieskajuce dieta v obchode - to je zas prirodzeny vyvin :)))
