Som zdravá baba. Nemám veľa priateľov, ale mám nejakých. Predtým som myslela, že život je jednoduchý. Stačí sa obklopiť ľuďmi, založiť rodinu a čo najviac sa baviť a smiať. Mala som ideály a chcela robiť dobro a byť milá k ľuďom. Lenže často som nemala, čo robiť a začala som veľa rozmýšľať o živote a ľuďoch a šťastí. Bol týždeň kedy moje rozmýšľanie malo dopad na môj fyzický stav. Nechutlo mi, bolela ma hlava, bola som furt unavená, boleli ma ďasná, keď som si umývala zuby. Potom som prestala, ale teraz mám prázdniny a zas som začala. Najprv som čítala články z východnej filozofie, ale to nikam nevedie je to všetko abstraktné. A vôbec, že furt niečo čítam a hľadám je blbosť. Ale nejak sa neviem dostať späť. Proste som začala rozmýšľať napríklad prečo ma teší, že mám niekedy lepšie známky ako ostatní, prečo ma teší, keď mi niečo niekto pochváli. Nie je to divné, že nás to teší? Prečo ma tešilo, keď som niekoho potešila, povzbudila? Predtým ma to napĺňalo, ale teraz neviem. Alebo či existuje láska? Neidealizujeme si ju? Už som sa cítila zamilovaná, ale teraz o tom pochybujem. Bojím sa, že so mnou bude zle, ale neviem čo robiť. Neviem ani poriadne vyjadriť, čo sa odohrávalo v mojej hlave a neviem tu teraz všetko naraz napísať. Proste mám slabú psychiku, som hrozne ľahko ovplyvniteľná a teraz sa cítim stratená. Akoby hľadám bezpečie, ale ono vlastne neexistuje, ale ja ho potrebujem. Mám zdravie, nemám sociofóbiu, mám rodinu, mám pár kamošiek, nemáme finančné problémy a aj tak tu rozmýšľam nad životom jak blbá. Ľudia bojujú o život a ja robím toto. Potrebovala som sa len vyrozprávať a dúfam, že niekomu sa stalo podobné a bude mi vedieť poradiť.
Som bez energie a smutná, lebo som príliš rozmýšľala
Ja to beriem tak, ze dieta je uvedomely tvor a ak nie je odpojene od svojich pocitov alebo inym sposobom narusene, tak si velmi rychlo uvedomi, co komu sposobuje a na zaklade toho to uz viac robit nebude, bo vie ake to je.
Ked ho nenechaju na pokoji, velmi rychlo sa nauci manipulovat ostatnych, lebo ono si taktiez uvedomuje, ze ma pravo na svoje spravanie a ked to nebude mat uznane zvonka, prejavi to v tu najnevhodnejsiu chvilu, naprikald tak, ze sa rozcerti v obchode a rodicia sa zanho hanbia a nadavaju mu, namiesto toho, aby ho nechali tak ako je a ono by ho to preslo, ked mu to uz nic nebude davat.
Je smutne, ze uz deti sa ucia manipulovat inymi. Na mna ked sa take decko uskeri, dam mu najavo, ze mi je to jedno a nezaujima ma to , potom nan pozriem a ked sa skeri dalej, viem, ze je to uprimne, no ked sa zatvari sklamane, viem, ze mu slo len o to, aby som si ho vsimla.Proste cista hnusna manipulacia, no ono si to este neuvedomuje, ale neskor bude kvoli tomu ohromne trpiet, ked v tom bude pokracovat a rozdavat usmevy hlavne za ucelom ziskania usmevu od inych. Neuvedomuju si to ani jeho rodica, lebo ho chcu vidiet vzdy len usmiate a nikdy nevrle, NEVRLE NIKDY, hlavne nie na verejnosti!
To je koniec sveta. Ved predsa musi posluchat a spravat sa na urovni. FUJ, no fakt fuj.
deti vidia pravdu a neboja sa to davat najavo, lebo nemusia znasat nasledky. lebo su to este deti. ale dospeli su nuteni prijat urcite pravidla spolocenskeho spravania sa, aby boli schopni spolu zit. patri medzi ne aj taktnost. napr. idem po ulici a vidim cloveka, ktory je niecim zvlastny. mne uz tak nepripada, pretoze som takych videla tisicky. ale moje dieta to vidi prvy krat a vola aha, mami, a ukazuje nan prstom. je to uprimne, ale nie taktne. musi sa naucit, ako sa slusne spravat, a preco. nerobit inym to, co nechceme ako oni robili nam, a aj, chovat sa k inym tak, ako by sme si zelali, aby sa oni chovali k nam.
pre mna je pretvarkou, ak sa tvarim, ze mam niekoho rada, aj ked nemam, pre urcite vyhody, ktore tym dosiahnem.
ja sa pretvarovat neviem. mozno to mam o nieco tazsie, ale idem si svojou cestou.
Vnimam to ako protiklad, ked sa kona v rozpore. Sposobuje to u mna stres a potom podlieham zlozvykom, ci inym naladam, ktore ma vycerpavaju. U mna je to tiez este pretvarka minimalne z polovice. Akoby som sla z pretvarky do pretvarky, co je tiez stres. Pretoze ked sa od toho snazim distancovat (izolovanim sa), nie je to na 100precent, cize ako pretvarka neutrality. Hej, taka pre mna prijatelnejsia pretvarka, no radsej by som aj bez nej. Je to smutne, ze clovek si musi hladat vlastnu pretvarku, aby sa mu zilo lahsie. Obmedzujuce.
To je len stupen akejsi vzbury zo strachu. Ja ju chcem vediet prijat a nebat sa jej posobenia na mna. Nechcem, aby sama dotykala, viem, ze sa jej nevyhnem, bo svet je nou presiaknuty, len nechcem,aby na mna vplyvala a nemusela sa jej ucasnit.
Sway, nie CIEL, ale MEDZISTUPEN, ktoremu sa nevyhnem a musim sa nan stale kolom dokoal vracat, pokym na nom nezotrvam dostatocne dlho.
Je to pravda, ze vdaka rodicom clovek toho vela postrehne i pomimo, lebo je nastaveny na rozoznanie pretvarky, je tam vysisa senzibilita na vec, ktora je mu znama. Takze viem, ze sa to netyka len rodicov, ale aj u ludi, u ktorych som to spozorovala (vratane mna) a nebolo ich malo. Oni to mozno ani nevedia, no tiez su ovplyvneni a klamstva v ktroych ziju povazuju za pravdy, ktore ich nicia. Nie je to nic prijemne vidiet to, clovek si chvilami chce pripadat ako paranojik, len aby to to nebola pravda, len aby nevidel to, ze su ludia slepi. Preco sa mam na to pozerat? Nechcem to vidiet. Preto musim kaslat na ludi, lebo asi este nie som pripravena to vidiet. Potom sa ku nim mozem vratit silnejsia. Nemala by som to este vidiet, ludia to bezne prehliadaju a vedia s tym v pohode zit. Ja asi nie. Bud to zacnem prehliadat tiez ako oni alebo to musim nejak prijat, no to zatial nevladzem, lebo ma to oslauje.
Lily. pekna utopisticka idea:-)Poviem ti tajomstvo,nie je ciel odvratit sa od spolocnosti.
zmatenaaa si mlada a je uplne normalne,ze mas taketo myslienky.Je len na tebe ako s nimi nalozis.Mozes ich utlmit alebo rozvinut.Nepoznam jedineho cloveka,ktory by sa nad podobnymi vecami aspon z casu na cas nezamyslel.
