rinti od stastneho cloveka mam daleko. ale ja sa ani nestazujem, ani necudujem nicomu. vzdy ked clovek na sebe zacne s niecim makat vidi vysledky... vidim to na inych, videla som to vzdy na sebe. niektore veci ale mozu trvat dlhu dobu. ten, ktoremu sa nedari vobec a v nicom a nikdy, tam asi nebude nieco v poriadku, nebudem menovat co, mozu to byt rozne veci. ta smola a nestastie a toto vsetko co si spomenula, su to ako keby nejake vyhovorky. a nie som nechapavy, necitlivy clovek a toto vsetko nemyslim v zlom. praveze zle sa mi to cita. je smutne kolko je smutnych ludi. ale treba zacat OD SEBA. nehovorit stale o svojom prisernom okoli. ako moze clovek nieco zacat budovat v sebe ak sa trapi pre inych? proste to nejde. ja som bola volakedy hrozne smutna, uzavreta, hanbliva, nenavidela som sa, bolo to priserne so mnou ale dnes to asi berem len ako nejaku zivotnu fasu, ktorou som presla. vzdy budem vo vnutri trochu melancholicka a tieto veci. som to ja. ale dnes som vyrovnana a spokojna. lubim sa, ludia ma maju vacsinou radi, som k nim dobra. moj zivot je teraz trochu fadny, ale JA som zlenivela. vzdy mozem vsetko zmenit, vzdy budem ja organizovat veci v mojom zivote. mam co chcem. depresie uz nemavam, malokedy, skor nejake skraty sem tam. mozno raz, dva krat do roka. stale bojujem s takym pocitom, ze ma zivot nenaplna. prave teraz mu nejak neviem prist na chut. a ja som skor pesimisticka zena. ale aj tak: toto sa zmeni. a bude aj lepsie. nic zle nemoze trvat roky a roky a roky. ano, keby som bola prekliata. dnes viem, ze nie som. nieco mi chyba. ale ja to najdem. a nechcem sa obesit. a nechcem vinit nikoho zato ako mne niekedy je. ja to riadim. v mojej hlave.
