často si kladiem otázku,ako my poniektori dokazeme milovat niekoho,kto nam ublizuje a ci je to spravne.ako zaroven mozem citit zlost az nenavist ku cloveku,s ktorym som bola a zaroven ho milovat?clovek,ktory ma lubil a nakoniec na mna zanevrel a krivdil mi.opustila som ho,odisla bez jedneho slova,nedokazala som dalej.stale ked vidim jeho fotku az mi je zle,fyzicky aj psychicky,picha ma pri srdci,neviem sa akoby nadychnut.presli viac nez 2 roky,aj som sa dokazala zalubit,ale nic vazne z toho nebolo,skor priatelstvo.ajtak nechapem,preco mi ten clovek nie je lahostajny,ked uz istu dobu bol a zase sa to vratilo.chcem sa ho zbavit a mat klud na dusi...v srdci ho zavrazdit!!!ani neviem,preco to tu pisem,myslim,ze mi ani nedokaze nikto v tomto poradit,ale mala som taku potrebu to napisat..musim to zo seba dostat von.je mi do placu!
Nevyrovnanosť
a logicky,ze na tych,co sme s nimi neboli lahko zabudneme..s nim som si nieco prezila a to je rozdiel.bola uplne ina spojitost medzi nami.
wowo1:ja som nebola opustena.ja som jeho opustila.
vsak nemusite zabudnut na neho, ale ani nie sa trapit.Lahko sa mi to pise.ale myslim ze da sa Vedome zabudnut.Napr tak ako ste schopne zabudnut na tych co ste ich vy nechali,, pre tych muzov sa uz netrapite.Tu sa najme trapite pre to ze ste boli opustene.
Kady mame tu skusenost a ide o vnutornu pracu so sebou.nejku sebadiscpilinu citov.
slaves:mas pravdu,odpustat sa ma!len ci to ona tak nemyslela,ze sa k nemu nema vratit.
odpustiť neznamená zabudnúť, podľa mňa ked mu odpustíš môžeš sa ohnúť ďalej, nie je to vec citu ale rozhodnutia, že mu odpúšťaš a ty chceš ísť ďalej, ak nie tak ho potom tým neodpustením zväzuješ k sebe, myšlienky, a tak sa trápiš. Odpustiť neznamená že schvaľuješ to čo ti urobil, ale to nech si žije svoj život a nepraješ mu nič zlé. A divím sa že Ti tak povedala psychologička že mu nemáš odpustiť, tým ho akokeby držíš tak duchovne pri sebe. Tak toľko som mala na srdci
no jasne,to viem aj sama,co ti povedala,viem,ze to ako myslim a citim,nie je spravne,ale rozkaz dusi!tak ako som vravela,ked si nepomozeme same,tak nam nikto nepomoze.jedine Boh.ja som konala pod psychickym tlakom.nechala som ho a odisla,lebo som sa chcela zachranit pred nervovym zrutenim.v tom case som mala aj silne depresie.on bol z toho hotovy,co som spravila,ale upozornovala som ho,ze to tak skonci,ak nezmeni svoje spravanie.
sedela som tam asi 2hodinky,vravela mi toho velmi vela...a možem to porovnať s tým, čo mi vravela kamarátka,takže vieš si predstaviť...že mu nemám dať najavo že sa pre neho trápim,mám sa začat usmievať a brat život s radostou lebo žijeme len raz,a láska bola a aj bude že čas všetko zahojí..a ako to chodí v živote...a že ked sa mi ozve tak za žiadnu cenu mu nemám odpustiť! a toho sa aj bojím že sa niekedy ozve, a ja mu odpustím:-(( som naivka a hlupa, lebo nemala by som v sebe tolko odvahy (ako on) ho poslat kade lahšie!!:-(
a co ti vlastne radila ta psychologicka?viem si predstavit...ja neviem,je to asi karma..
