OCD, depresie, samota

Príspevok v téme: OCD, depresie, samota
loner

mám 20 rokov, pár mesiacov pred dvadsiatimi narodeninami sa u mňa začala prejavovať choroba v skratke nazývaná OCD. začali ma obťažovať odporné, šialené myšlienky. už predtým som trpel depresiami, ale teraz stačili dva dni, aby ma tie myšlienky zrazili na samý okraj mojich síl. snažil som sa proti nim bojovať, ale tým to bolo horšie. vracali sa a vracajú sa stále, hoci momentálne som na tom aspoň trochu lepšie. navštevujem psychológa aj psychiatra a beriem antidepresíva a lieky proti úzkosti. stále som sa však pocitov samoty, depresie a nepríjemných nutkavých myšlienok celkom nezbavil. obvykle ak mám ísť niekde, kde je veľa ľudí, moja úzkosť sa zhorší a obsesie sa vracajú. lieky mi našťastie trochu pomohli, ale aj tak som kvôli veľkej úzkosti musel zanechať štúdium na VŠ. bojujem proti tomu sám, nemám priateľov, ktorí by ma podržali, povzbudili. nemám a nikdy som nemal žiadnu priateľku. občas, keď sa to na mňa všetko zosype, premýšľam načo je to všetko dobré. každý deň plný úzkosti, utrpenia. zatiaľ to zvládam, snažia sa mi pomôcť aj rodičia za čo som im veľmi vďačný. no napriek tomu niekedy cítim, že už nevládzem ďalej, obvykle vtedy keď sa na mňa všetko zosype, čo sa stáva raz za pár dní. snažím sa odpútať od tých pochmúrnych podnetov, veľa čítam a píšem vlastné poviedky, čo je vlastne moja jediná radosť na tomto svete. to nie je sebaľútosť, ale prostý fakt, ktorý nepochopí nikto, kto nebojoval z úzkosťou každý deň, každú hodinu...

uvažujem, či vôbec stojí za to nájsť si nejakú priateľku, spriaznenú dušu. na jednej strane po nej veľmi túžim. viete, mať niekoho komu na vás záleží, obojstranne si byť oporou... myslím, že to by mi urobilo veľmi dobre. na strane druhej to nedokážem a to práve kvôli tým obsesiám, ktoré sú veľmi zlé a odsúdeniahodné. a práve toho sa bojím. že by ma za ne ostatný odsúdili. môžete namietnuť: "veď o tom nemusia vedieť." viem o tom však ja a nedokážem sa s tým vnútorne zmieriť. odsudzujem sa a áno, dalo by sa povedať, že sa nenávidím. točím sa v kruhu, občas keď vidím všetkých tých veselých mladých ľudí, padne z toho na mňa taká depresívna nálada. oni sú šťastní, ja sa musím denne trápiť s obsesiami, úzkosťou a depresívnymi myšlienkami.

avšak, aby ste si nemysleli... bojujem proti tomu, snažím sa zaoberať rôznymi činnosťami, trochu sa prejsť po vonku, dostať do seba iné podnety. ale aj tak si myslím, že raz... možno to bude trvať mesiace, možno roky, raz sa to na mňa opäť zvalí a v tej chvíli to už nevydržím. to, čo bude nasledovať, je myslím každému jasné.

a prečo to vlastne všetko píšem? hlavne preto, aby som trochu uľavil svojej psychike, keďže ako som už spomínal nemám žiadnych priateľov, ktorí by ma vypočuli.

hovorí sa, že na konci každého tunela je svetlo. ja v tej tme tápem už veľmi dlho a neviem, či dokážem dôjsť k tomu svetlu. možno raz...

jugoj

loner chlape drz sa!Viem presne o com pises a postihlo ma to vo velkom presne v takom veku ako mas teraz ty.Presiel som si aj terapiami atd.a 2-3 roky boli super.Teraz to mam opat a citim ako sa to zhorsuje ale aj tak zijem.Byvaju zle obdobia co zle to je slaby vyraz hrozne.Ale som rad ak pridu opat tie lepsie.Mam uz o par rokov odvtedy viac a ako tak sa s tym naucil zit.Len tiez ma trapi obcas aj ta osamelost nemam pri sebe priatelku,osobu ktoru by som mal rad.

bella12

lienka18

chodis k psychologovi alebo beries nejake lieky? A mala si tie myslienky uz odmala alebo to zacalo az neskor, po nejakej udalosti?

slniecko09

ahoj.bojuj nie si sam.mam priatela ktory tym trpi,viem cim vsetkym si presiel.vlastne sme si presli.neodsudzujem ho nemam na to pravo,lebo za tie zle myslienky nemoze.pisem ti preto,lebo vzdy si mozes najst plnohodnotny vztah,ak ta ta dotycna podrzi,nevidim na tom nic zle.ved aj ty si zasluzis lasku,byt chvilami stastny,lebo sa to da.len treba proti tomu bojovat.ja som s priatelom 6 rokov,su dobre chvile niekedy aj horsie,ale ide to celkom fajn.a zistila som ze by som nemenila,.lebo je to jeden uzastny clovek.len on ma niekedy take pocity viny,za tie zle myslienky,ale mne to nevadi,ved za to nemoze.ved su to nastastie len myslienky.takze ti velmi drzim palce,a hlavne sa nezdavaj a bojuj.vela stastia a sil ti prajem.a este vela spravnych ludi okolo seba

lienka18

Ahojte všetci

tiež mam myšlienky stale ma niečo napadá a stále mi to nedá a musm rozmýšľať o tom či to je hriech a pod. veľmi ma to trápi a snažím sa ale nejde mi to a mám 13 rokov. Je mi lepšie , keď viem že niesom jediná s takým problémom.

loner

no, tak dnes som opäť prežil deň, vlastne popoludnie plné úzkosti, strachu a beznádejného hnevu. ocd ma ničí, privádza ma do depresie. niektoré dni sú lepšie, niektoré horšie... dnes bol jeden z tých horších.

bol som sám a nedokázal som si pomôcť. a ani rodičia to nezvládajú, mám z toho výčitky svedomia, pretože sa mi snažia pomôcť ako vedia, ale proste... je pri tejto chorobe vôbec možná nejaká pomoc?

dnes to zašlo až tak ďaleko, že som sa zavrel do izby, hodil sa na kolená a prosil Boha o pomoc. to som urobil ja, človek viac-menej ateistický. v tej chvíli som si však prial aby Boh existoval, aby nestaval svoju existenciu na viere, ale aby nám všetkým dal dôkaz... že vždy, aj keď sa človek cíti byť zahnaný v samom rohu beznádeje, je tu vždy niekto, kto počúva, kto nám pomáha. naozaj som si to vtedy želal.

raz som videl film, v ktorom sa jedna z postáv, ktorá veľmi trpela spýtala koľko dôvodov potrebuje človek na samovraždu. ten dotyčný chcel zistiť, či ich už má dosť. tiež nad tým občas uvažujem. koľko je ich potrebných? možno stačí jeden jediný - úzkosť. každodenná. raz slabšia, inokedy silnejšia, avšak stále prítomná. viem, že samovražda nič nerieši, maximálne ublíži mojim blízkym, občas mám však tak "zatemnený" mozog, že nevidím iný únik, inú úľavu od tej úzkosti... tiež som len človek a nedokážem tú záťaž zvládať večne...

som vyčerpaný, unavený, citovo úplne zablokovaný, bez priateľky a bez lásky. bez týchto vecí sa ťažko ťahá ten povestný kríž, ktorý si nesie každý z nás...

loner

áno, možno máte pravdu. možno by ma neodsúdili. problém je však v tom, že sa odsudzujem ja sám. preto chodím na terapiu a učím sa s tým žiť, hoci je to občas veľmi ťažké, hlavne keď nemáte žiadnu milovanú osobu ktorá by o vás stála. na druhej strane, neviem či má zmysel skúšať hľadať si nejakú partnerku, kým svojich "démonov" úplne neporazím.

chcem sa uzdraviť. strašne sa chcem z toho dostať, zničiť tú úzkosť. bojovať proti nej. zmieriť sa s tými obsesiami, nech sú už hoc ako šialené a zvrátené - pretože to kľúč k akceptácii vlastnej osobnosti - aj s jej temnými stránkami, ktoré má každý z nás.

dúfam, že dokážem dôjsť až na koniec toho temného tunela. nemôže predsa pršať večne, však?

margit

Čau Loner.neviem prečo máš pocit,že ťa niekto za tvoje myšlienky odsúdi.Sama som tento rok bola na psychiatrii kvôli depresiám a úzkostiam a v našej skupine bol mladý chalan s OCD.Viem o čo sa jedná.Všetci sme ho v pohode brali,bol to fajn chalan a hospitalizácia mu dosť pomohla.Ver mi,sú aj horšie veci na svete.Musíš sa predovšetkým liečiť,dôverovať lekárom a dobré je nájsť si niekoho s touto chorobou.Už len fakt,že nie si jediný ti môže pomôcť.Drž sa.

loner

ďakujem vám za povzbudivé slová. cením si ich. občas aj tie na niekoľko minút dokážu otupiť tú hroznú úzkosť. čo sa týka OCD v detstve si spomínam hlavne na to, že som si stále umýval ruky (čo robím vlastne dodnes), čo je pravdepodobne jeden zo znakov. a keď sa na to spätne pozerám, aj vtedy som mal také nutkavé myšlienky, lenže vtedy boli akosi, hm, ako to povedať... menej vtieravé? ale naplno sa to prejavilo ako som už povedal tesne pred dvadsiatimi narodeninami. niekoľko mesiacov predtým som trpel dosť silnými depresiami a emocionálnym stresom, čo mohol byť jeden zo spúšťačov. odvtedy chodím na terapiu, učím sa s tým žiť, prijať tie myšlienky, akceptovať ich ako súčasť mňa. a snažím sa to brať tak ako mi hovorí psychológ - je dobré keď človek vie aj o svojej temnejšej stránke, aby bol schopný sa jej ubrániť a vyhnúť.

čo sa týka lásky a priateľky. neverím, že niekedy niečo také zažijem. niežeby som nechcel, ale kvôli tým obsesiám to proste nejde. nedá sa to, dokonca aj vtedy keď sú utlmené liekmi. výčitky svedomia tu sú stále a pomyslenie na to, keby niekto o tých nutkavých myšlienkach vedel je hrozné. nikdy by som sa nemohol nikomu ukázať na oči. viem, že to nie je moja vina, ale ten pocit úzkosti ovládať nedokážem. tak to je. samozrejme, viem, že sú ľudia, čo sú na tom omnoho horšie, každopádne aj tu platí individuálna odlišnosť. čo niekoho zrazí na kolená, to druhý vydrží.

mnoho ľudí hovorí o mojom veku ako o najkrajšom období života. ja si už ani nedokážem spomenúť, kedy som sa cítil šťastný. a tým myslím SKUTOČNE šťastný, tešiť sa z toho, že je tu nový deň a dôvod načo sa tešiť. to som už veľmi dlho nezažil.

takže moje jediné radosti sú knihy a písanie. o to viac, že moje poviedky sú úspešné, ľudia ich čítajú radi a dokonca som vyhral aj jednu súťaž. pri písaní/čítaní obvykle aspoň na chvíľu na všetko zabudnem... takže beriem lieky aj chodím na terapiu. cítim, že to pomáha. som rád, keď mám aspoň jednu-dve hodiny pokoj od toho všetkého...

alliena

Ahoj, ja mam 23, som na tom tak isto ako ty. Mam 23 rokov, tiez by som rada nasla niekoho, nejaku spriaznenu dusu...

belica

čauko LONER, vydrž!!!!
ja som na tom podobne, liečim sa z depresie, som nezamestnaná , všade je kríza, cítim sa ako ty a neviem, ako z toho von. Jeden deň je horší, druhý je zasa lepší. Ja iba dúfam, že to zvládnem, mám 2 krásne deti, kôli tým sa musím posnažiť. Život nieje len pekný, ale žiť je krásne. Držím palce. Láska príde, iba sa musíš mať rád.