Vždy som bola taká tichšia, hanblivá, radšej niekoho počúvam ako rozprávam a mám problém zapojiť sa do rozhovoru. Hlavne pri ľuďoch, ktorých nepoznám alebo ktorí mi veľmi nesedia. Neviem ani nič vybaviť, niekam zatelefonovať, opýtať sa...keď už fakt musím, tak to urobím, ale radšej to prenechávam iným. Aj v škole sa cítim dosť hlúpo, keď som stále ticho. S niektorými spolužiakmi si fakt nemám čo povedať, lebo oni kecajú len o diskotékach a alkohole. Mňa také veci nebavia, radšej si doma prečítam dobrú knihu alebo pozriem film. Vlastne som rada sama, nevadí mi to až tak veľmi, ale niekedy mi chýbajú ľudia, s ktorými by som sa mohla porozprávať aj o hlbších témach. V škole ma majú celkom radi, aj keď asi len preto, že sa s nikým nehádam, neohováram a každému pomôžem. Nie až tak extrémne tichá, normálne sa bavím so spolužiakmi, len sa pritom cítim nesvoja a nervózna. Keď som s niekým koho nepoznám tak je to ťažšie. Pokiaľ je to len jeden človek, tak v pohode, ale baviť sa s úplne neznámou skupinkou je moja nočná mora. Aj keď asi to závisí aj od tých ľudí.
Čo s tým? Veľa energie vynakladám na to, aby som nebola stále ticho, snažím sa zapájať do rozhovorov, prídem ku skupinke spolužiačok a počúvam ich, pôjdem aj na kofolu alebo na kávu. Len sa pri tom necítim dobre, lebo s tými ľuďmi si nemám čo povedať...
Možno trochu zamotané, ale neviem čo s tým. Nájde sa niekto podobný, kto je radšej sám ako v spoločnosti? Inak mám 19.
