Aký je VÁŠ názor?

oli-oli, ja viem ;)

nou:
máš pravdu, že nie každému dieťaťu v rodine sa dostáva rovnakému prístupu ako k ostatným... je však relatívne či to je zlé... osobne to nepreferujem ale ak je dieťa dosť chytré, myslím naozaj dosť, začne myslieť a to je niečo čo ostatným deťom možno bude chýbať. Jemu sa to odrazý v inej oblasti a bude to v jeho prospech, no rodinu preto odsúdi. Ale to je len v prípade kedy je dieťa nadpriemerne inteligentné. Inak to môže mať preň zdrvujúce následky.
A to prečo ste tak vnímavá je, že ženy majú priemerne 14 až 16 oblastí v mozgu ktorými vnímajú signály okolia(reč tela, intonácia, ...) muži ich majú priemerne 4 až 6.

ceky, presne to som mala na mysli...

Všetci sme výsledkom vplyvu okolitého prostredia z časti ovplyvnený genetickými danosťami, obmedzený iba výškou svojho intelektu. Keď to pochopíte, začnete sa meniť podľa seba.

nou, pokial to je naozaj tak, ako hovoris, si stastny clovek.

oli-oli
na tu temu by sme mohli dlho diskutovat, no ja si stale stojim za svojim, ze vsetko zavisi od rodicov. je mnoho rodin, kde je viac deti, no nie kazdemu z nich sa dostava rovnako. ci je to uz materialno, ale hlavne lasky a pozornosti. poznam konkretne priklady z okolia, zo zivota. a to, ze tvoja mama si mysli, ze si zlaticko a pri tom nie si, tak to je smutne a zrejme ta dost dobre nepozna. vies, ja mam v niektorych veciach dobre vyvinutu intuiciu, lebo mne staci pohlad niekoho, ci na niekoho, hlavne z mojich blizkych a viem, ze nieco nie je v poriadku.v tom ma akosi nevedia prekabatit. ci uz je to moj manzel alebo deti.aj ked su to len prkotiny, ale pridem na to.
ked das do vienka svojmu dietatu lasku, pozornost, doslednu vychovu,resp., co zasejes, to budes aj žať.

Myslim, ze to zavisi aj od okolia a od doby, co sa posudzuje za normalne a co je uz psychicka porucha. Keby sme nahodou stretli cloveka spred 50 rokov urcite by ho dneska povazovali za psychicky choreho. Ako sa spieva v jednej pesnicke-nikto nie je akurat. Otazka je tiez, ci je nebezpecny pre svoje okolie a pre seba.

nou...nemyslim si, ze za vsetko mozu rodicia...a hlavne u pubertiakov. poznam x takych pripadov. napr. styria surodenci...ich rodicia su super ludia, tri deti - ake by chcel kazdy, a jeden narkoman.
o mne si tiez cela rodina mysli, ze som zlaticko a pritom to tak vobec nie je. a moja mama sa dusuje tak isto ako vy, ze vsetko je o vychove a pritom o mne vlastne nic nevie.
rodicia sa vacsinou vsetko dozvedia ako posledni.
a moj nazor na dusevne chorych ludi...no, mam z nich strach, ked mam pravdu povedat. lebo neviem, co mozem od nich cakat. ale stretavam ich kazdy den a vychadzam s nimi dobre.

Ja mam schizofreniu a zatial ma kvoli tomu opustili traja "priatelia", napriek tomu, ze som dobre kompenzovana a ani nie som v invalidnom dochodku, normalne zijem a moja choroba prakticky spi.
Co sa tyka muzov a tohoto, uz si nerobim ziadne iluzie. Vsetci, ktorych som stretla, boli zbabelci.

ja neviem, ci si alebo nie si rodicom, ale ked mas deti, tak ti predsa nemusim pisat, ci by som milovala alebo nemilovala svoje dieta, ktore by trpelo nejakym ochorenim, ktore si samo neprivodilo.
lenze ja som taka povaha, ktora miluje, no zaroven nelutuje ani vlastne dieta. nevysvetluj si to zle.
moje dieta bolo vazne chore. podrobil sa operacii, bola som s nim hospitalizovna. po operacii, nemohol niekolko dni vstat z postele, bolo mu zle. pochopila som, ze musim nieco urobit, tak som ho doslova, donutila vstat z postele a nutila som ho, aby chodil, aj ked nevladal. plakal, ze ho nemilujem. no velmi sa mylil, az velmi ho lubim a preto som nedopustila, aby sa zacal lutovat a poddavat.nikdy som ho pred nim nelutovala. iste, plakala som vtedy, ked ma nevidel, no pred nim som bola "tvrda" a tak som mu vlastne pomohla prekonat tazke casy.