hanbenie

ahojte..ja mám problém s hanbením a myslím,že s tým až moc prehánam...ale neviem ako sa mám tvárit,bojím sa,že ked ukážem svoju pravú tvár,niektorí ludia ma neprímu..neviem prečo..ide hlavne o jedného mojho kamaráta s ktorým sa poznám už vyše roka a stále sa ho hanbím..nedokážem sa s ním normalne rozprávat..občas neviem čo povedat..kedysi sme spolu niečo aj riešili,ale nevyšlo to.. aso koli mne :( teraz sa mi ozval, máme ist spolu von,ale ja sa bojím..pomožte mi ako sa mám zbavit hanblivosti a byt prirodzená

patus ahoj:D tiez nechapem ze niektori ludia sa vobec nehanbia ani za to co by mohli, a niektori zas za vsetko

ja som hanbliva a strasne sa cervenam za hocijaku blbost:(..ale tiez nechcapem ako sa niekto vobec nehanbi za take veci za ktore by sa mal..

igopa mozno mas pravdu ale nemyslim si ze vzdy je to tak

je možné, že ľudia, ktorí sa nehanbia nemajú v poriadku svoje pocity, nič necítia ?

aky je to asertivny clovek?
ja by som "kamoske" asi povedala ked sa zacne cervanat ze o nic nejde ze je to v pohode ze sa nema za co hanbit. dufam ze to vyjde lebo nie vzdy mi nahovaranie pomohlo.

To, ze si sa cervenala v minulosti, ked ta ini dokazali ponizit, dokazem samozrejme pochopit a je mi to naozaj luto. V cloveku to asi zanecha hlbsie nemile spomienky. Dufam, ze teraz sikanu neprezivas. Ak nie, tak sa skus odosobnit od svojich spomienok, predstav si, ze tieto spomienky nemas ty, ale tvoja kamaratka. Skus sa pozriet na svoju osobu zvonka, ako druha osoba. Co by si jej poradila? Ja by som jej skusila ukazat zivot inak, chcela by som jej byt vzorom, ukazat jej, ze v dnesnom svete vyhrava clovek iniciativny, asertivny. Skus to "svojej kamoske" ukazat.

hm...to malo myslienku.moje cervenanie vzniklo asi vtedy ked sa na skole objavila sikana a vysmech.ano vtedy som sa zacala cervenat ked ma niekto pred celou triedou ponizil. potom som sa zacala cervenat ked mi na niecom/niekom/ velmi velmi zalezalo a tak. no naozaj neviem ako to mam zvladnut

Vsetky pocity vychadzaju z teba, vsetky svoje emocie dokazes pochopit, ked ich budes analyzovat a kuskovat na drobne s otazkami typu: "Preco, odkedy sa tak citim?" Jedine tak sa dostanes ku korenom vzniku toho pocitu (hanba, agresia, smutok, radost...) a mozes ho lepsie zvladnut, no je fajn ho nechat prirodzene plynut, nie nasilne stopnut, len zmiernit. Nechat sa hadzat a unasat naladou, to vie kazdy, no rozumne ju zvladnut, ten cloevk je pre nas genius a pritom to chce len chvilku rozmyslat.

ale preco sa osttatni nehanbia ani za to co by sa mohli a ja sa hanbim za kazdu blbost? je to tak ponizujuce