Mám 27r., pracujem v meste vzdialenom 250 km od môjho bydliska a 70 km od bydliska a práce môjho priateľa. Poznáme sa 4 a pol roka. Náš problém spočíva v tom, že sme veľmi málo spolu. On je veľmi naviazaný na rodičov, čas trávi v robote, zvyšok doma (lebo vždy treba doma niečo robiť) a za mnou chodí zriedka. Aj keď tvrdí, že ma má rád a chce byť so mnou. Často sa kvôli tomu hádame. Mám pocit, že od rodičov nikdy neodíde a náš "spoločný život" je tým v nedohľadne. On by asi bol spokojný len vtedy, keby sa v jeho živote nič nezmenilo a ja by som sa presťahovala ku nim. Lenže to zase ja nechcem, pár týždňov som tam bývala, ale nedopadlo to pre mňa dobre ani z jeho strany ani zo strany jeho rodičov. Existuje tu vôbec nejaké riešenie? Ďakujem za názory.
láska k rodine alebo láska k partnerovi???
maťa999
jajka001
laska je o tom ze dvaja chcu byt spolu. mam pocit ze z jeho strany si ako doplnok do zivota a nie na prvom mieste. ak chce mat normalny vztah potrebujete vlastne hniezdo. v dnesnej dobe je to problem ale da sa to ak obaja chcu.
dvaja
pre partnerský vzťah musia byť dvaja a každý musí v tom, niečom ustúpiť, v prípade ak chcú byť spolu.Pre mladých ľudí je najlepšie, aby si svoje starosti riešili vo vlastnom kruhu a tiež nie som zato, keď sa býva u rodičov niekoho z partnerov, pravdaže, ak nie je iné východisko.....viem to z vlastnej skúsenosti, pretože vtedy je vo vzťahu tretia osoba a to nikdy nerobí dobrotu,môj názor...
