Bulimia- ODHALENÁ

pusate, ty si hlavne strašne nevzdelané dievča, a to by si sa ty hlavne mala o túto tematiku zaujímať. 1. tajiť je to najhoršie, čo môže človek robiť, i keď na to asi vačšina dievčat nikdy nepríde a potom sú skutočne beznádejne "choré" .. 2. definovať samú seba "som bulimička a aj anorektička" ... je v mojich očiach strašne smutné. a) nie si aj to aj to, u oboch PPP je bežné, že sa striedajú rôzne obdobia a obe poruchy sa prelínajú .. b) to je môj osobný názor, ale ja by som samú seba nikdy nedokázala označiť za bulimičku. áno, lekári by mi stanovili diagnózu mentálna bulímia, ja som však zdravý človek, ktorý ma sakra veľký problém ... mňa by ešte viac ubíjalo, keby som samú seba považovala za chorú chuderku, ktorá ma diagnostikovanú nejakú chorobu .. som len strašne lenivá, strašne pohodlná a zo strachu a nedostatku vôle sa bojím nabehnúť na iný spôsob života ..

nooooooo,mne na to zatial naprišli,ale ja mávam bulimické záchvaty len tak raz do týždňa a ináč som anorektička a to vedia a zúria a neviem čo by robili,keby sa dozvedeli že som aj bulimička...

je prirodzené, že to okolie nepochopí hneď. a ešte prirodzenejšie, že to nepochopí, keď sa o tom veľa nehovorí. mne samej veľmi pomohlo, že to už nie je tajomstvo, vie to o mne možno 15 ľudí, možno iba 5 z nich má lepší pojem, o čo ide, ale viem, že sa môžem porozpávať, keď mi je ťažko, sú to moji blízky a nie cudzí doktori .. pravdaže, trvalo to, kým si na to zvykli, ale to len tí najbližší, ktorí sú so mnou denno denne. nedá sa povedať, že by to ignorovali, len sa na mňa skrátka nepozerajú ako na svoje choré dieťa(súrodenca, priateľku...), ale ako na normálneho človeka, ktorý zápasí so svojimi "démonmi"... jedného krásneho dňa by som chcela založiť nejakú osvetovú skupinu, bola by som ochotná nosiť tričko I am the (ex-dúfam, že jedného dňa)bulimic, len aby ľudia viac začali chápať tomu, o čom to celé je. všetci vedia, že tu niečo podobné existuje, len málo kto má šajn, o čo skutočne ide a o to ťažšie sa hľadá pomoc .. a o to ľahšie do toho "spadnú" ďalšie a ďalšie obete ..

myslela som to..ako..o tom to je ze oni tomu nerozumeju

hm viete podla mna je to take vsetko zvlastne.tie baby ktore mate bulimiu vy tym vlasne zijete chodite casto tu na forum citate o tom preizvate to proste je to akokeby vas to ovladlo.vase mamy to beru ako bulimia..to je co? to ked vracias?? jasne to poznam...a ked sa pred nich postavi vlastna dcera nevedia co maju robit je to krute.a vecsina je z rodin kde sa pravidelne varilo..jedlo sa a pojem bulimia anorexia bol na mile vzdialeny.ja niesom bulumicka ani anorekticka ale moja mama je stihla a nema rada tucne holky.minule sme sli z obchodu a pre nami bola taka holka dost pri sebe ehm..a moja mama povedala.ja to nechapem ako sa moze niekto dostat do taeho stavu proste si dam vecer chleba s maslom a idem spat...neprezieram sa...o tom to je.

ono je to ľahšie povedať a ťažšie činiť. Mne sa tiež všetci snažili pomôcť, ale myslím, že mnohé z nás, ktoré to majú odžité, vedia, že knihy a páni doktori vidia môžu síce počas trepanácie vidieť do hlavy, ale nikdy nie vedieť, čo cítime a ako to prežívame ... pomoc je ťažká, keď o ňu človek nestojí. Ja sama často nemám ani najmenšiu chuť baviť sa o svojom probléme a ak ma niekto odchytí v tejto chvíli s otázkou na to, ako sa cítim, maximálne ho tak pošlem do Péčka a tým sa celá pomoc končí. Je to strašne komplexný problém, môžme dostať dobrú radu a oporu z vonka, ale tá nikdy sama o sebe nepomôže, bojujeme my a nik iný, preto je strašný sebaklam, spoliehať sa na lekárov, knihy, priateľov, rodinu ... ale správne orientovaná komunikácia človeku dodá odvahu, zápasiť so svojou vlastnou pohodlnosťou a strachom pred normálnym a plnohodnotným stravovaním.

ja keby mám kamarátku bulimičku,tak sa jej snažím čo najviac pomôcť...strašne by ma to sralo...hmm....

ja som to doma nakoniec vyklopila sama. Mama sa tomu bránila, nechcela veriť, že to je vážne a myslela, že je to len môj výstrelok. časom sme jej to s bráchom vysvetlili, potom ma nútili chodiť k psychológovi, nastavili presný režim a bolo to ešte viac traumatizujúce. Dlho sa striedali obdobia nasratia na mňa a bratovej snahy dostať ma priam do nemocnice (ja viem, že mam má rád, ale on nevidí do mojej hlavy, má len naštudované odborné články)... dnes sa od toho dištancujú, až kým sa sama nezačnem o tom baviť, brat sa ma z času na čas opýta, čo a ako, ale radšej mlčí. Mama sa so mnou vždy ochotne pobaví, keď to potrebujem a je z nej väčšia opora, ako ktorý koľvek lekár, lebo už prijala to, že to nie je iba hlúpsť a zároveň ma berie ako osobnosť a nie ako pacienta ... Priateľom (aj ex, aj terajšiemu) som to povedala po čas (pár týždnoch/mesiacoch), prvý, pri kt. to začalo sa mi strašne snažil pomôcť, druhý a terajší sa o tom bavili, keď som začala ja, ale inak sa pred tým dosť skrývajú. Taktiež to vie pár priateľov, ale tí všetci mlčia ... takže v podstate sa tomu každý snaží čo najviac vyhnúť, aspoň z ľudí v mojom okolí.

sivikl...bulimicky su aj tucne aj chude- podla toho ktora ako. tie co vsetko vydavia co pojedli a jedia dalej a stale vsetko z nich ide von tak budu chude a tiez co iba kus daju von a jedia dalej su tucne___zavisi kolko zo seba dostanu a prijmu

michelleee:no moja mama ked sa to dozvedela od mojej spolubyvajucej,kedze som nezila doma(doteraz tu babu nenavidim co jej to povedala a vraj mi chcela pomoct) ,tak sa tvarila par tyzdnov ze to nevidi a nevsimala si to hoci ju to trapilo a raz ma pozvala na obed,na kus reci a len mi oznamila ze co sa dozvedela a ze v piatok ma objednala k psychologicke a proste som tam musela ist