ppp, posttraumatický stresový syndróm, depresia

Aamal mylis sa-PRAVE TOTO JE ZIVOT!!!

u mňa sa striedajú prejedanie, bulímia a anorexia. stále som v niektorej fáze. aj ja som sa začala liečiť na depresiu. pohlo sa to až keď som začala s psychoterapiou.
budem bojovať lebo toto nie je život!

ja ti drzim palce,bojuj dievca,oplati sa :-)dakujem

roky som trpela-anorexia,depresie,samota,pocity menejcennosti a myslela som si,ze nie som normalna....nablizku som nemala nikoho s podobnym problemom ako ja,net vtedy este nefrcal ako dnes a odbornu pomoc som odmietla kvoli tomu,ze by som sklamala blizkych...bolo lahsie tvarit sa,ze mi nic nie je...tvarit sa,ze neexistuje vychodisko....tvarit sa,ze mi je sudene trpiet....blbost!
rozhodla som sa vsak bojovat-s tym,ze raz mi bude lepsie,verila som tomu,hoci som bola na dne,zajtra-zajtra mi uz mozno bude lepsie...a to ma pohjanalo vpred....ved predsa som nemala co stratit,mohla som len ziskat....bolo to tak davno,ked som zila ,,normalne''uz som si vlastne nepamatala co je to zit normalne a byt ,,normalna''snivala som o tom,ze raz budem moct zit ako clovek,ktory nie je zavisly na nicom,ktoreho nepozieraju zvnutra vlastne tmave myslienky...cas plynul...roky plynuli..a ja som bojovala a nevzdavala sa....ale nakoniec som sa ocitla v zajati depresie-vyhladala som odbornu pomoc,pretoze som bola uz velmi unavena....a casom sa vytratila aj ta,najma ked som uverila vete-nepotlacaj myslienky ani zle spomienky...len ich nechaj volne plynut a pouc sa z nich...co bolo to uz predsa nebude.a hanbit sa za to,ze som mala anorexiu?NIE.KLUDNE VYKRICIM NA PLNE HRDLO,ZE SOM MALA ANOREXIU,ANO MALA SOM JU NO A?SOM PYSNA NA TO,ZE SOM SA Z NEJ DOSTALA A NAUCILA MA VYCHUTNAVAT SI ZIVOT,BYT VDACNA NA TO,ZE MOZEM ZIT NORMALNE :-)A viem,ze uz nikdy viac...

kery ďakujem. áno viem, že iba ja sama si musím upratať v hlave a nájsť cestu.
to zistenie je je strašné.
viem, že v tom nie som sama a myslím, že by pomohlo ak by sme si navzájom pomohli.
blahoželám ti a aj závidim. ale v dobrom :)

a ak chces podporu...viem o com pises a ja som z toho von a mnohe dalsie....dokazes to aj ty,ale pamataj-len TY SAMA:-)

pravda,hoci boli-jej zistenie je vzdy pozitivne,pretoze zit v klamstve nie je dobre....a zo vsetkeho jestvuje cesticka von....:-)

ale ved to je presne to na co si dlho cakala-kym sa ti zacnu otvarat ocka :-)

som závisla na jedle, polovica mojho ja to vie a druha polovica sa bráni.
ako som na to prišla? že celý moj život sa točí okolo jednej zo základných ľudských potrieb? úplne náhodou. vždy som si myslela, teda keď dominovalo to moje druhe ja, že to je normálne, že každy sa tak cíti. kým som si nezačala čítať zdravie.sk a témy o ppp. stále ma to tam ťahalo, z neznámych príčin. a mne začínalo pomaly svitať. liečim sa na depresiu niekoľko rokov a začala som chodiť na psychoterapiu a teraz sa mi začínajú otvárať oči. a čumím ako puk.