Sama na bulimiu

Romantik, ona je teraz zaslepená chorobou...myslím, že všetko, čo by si pre ňu urobil, všetko je "v tomto období asi zbytočné"- u mňa to tak teda bolo, možno preto, že som strašne tvrdohlavá... až keď som si uvedomila, koľko vecí som kvôli takej hlúposti stratila, vtedy som veľmi olutovala.

Dakujem Ti Misha! Mam ju rad a velmi mi na nej zalezi, aj ked mi ublizila! Dufam, ze raz pochopi, ze vsetko, co som robil, bolo pre jej dobro, aj ked som spravil zopar chyb... ale kto je dokonaly?

Tak vás tu čítam, až mi je z toho smutno:-(
Romantik, je to od Teba strašne milé, že jej chceš tak veľmi pomôcť. Môj vzťah tiež stroskotal kvôli jedlu. Tiež som mala pocit, že priateľa "zanedbávam", keď som mala napr. nafúknuté brucho, nechcela som ísť medzi ľudí, alebo som sa doma trápila nad jedlom, ktoré som zjedla a pod., stále som klamala, vymýšlala dôvody, prečo "nemôžem" s ním práve ísť von.... radšej som ten vzťah ukončila, hoci som cítila, že on je ten pravý. O mojom probléme s jedlom vedel, strašne mi pomáhal... len ja som nedokázala tak ľúbiť... neviem, ako to napísať.. proste tá túžba "po štíhlosti", ten kolotoč ohľadom jedla, všetko to bolo silnejšie než "túžba po vzťahu". Neviem sa dnes správne vyjadrovať, prepáč... A tiež musím povedať, že dnes toho ľutujem. Bolo to nesprávne rozhodnutie. Takých chlapov ako si ty je na svete málo. Väčšinou, keď vidia problém, zrdhnú.... Veľa šťastia.

Tak vás tu čítam, až mi je z toho smutno:-(
Romantik, je to od Teba strašne milé, že jej chceš tak veľmi pomôcť. Môj vzťah tiež stroskotal kvôli jedlu. Tiež som mala pocit, že priateľa "zanedbávam", keď som mala napr. nafúknuté brucho, nechcela som ísť medzi ľudí, alebo som sa doma trápila nad jedlom, ktoré som zjedla a pod., stále som klamala, vymýšlala dôvody, prečo "nemôžem" s ním práve ísť von.... radšej som ten vzťah ukončila, hoci som cítila, že on je ten pravý. O mojom probléme s jedlom vedel, strašne mi pomáhal... len ja som nedokázala tak ľúbiť... neviem, ako to napísať.. proste tá túžba "po štíhlosti", ten kolotoč ohľadom jedla, všetko to bolo silnejšie než "túžba po vzťahu". Neviem sa dnes správne vyjadrovať, prepáč... A tiež musím povedať, že dnes toho ľutujem. Bolo to nesprávne rozhodnutie. Takých chlapov ako si ty je na svete málo. Väčšinou, keď vidia problém, zrdhnú.... Veľa šťastia.

problemy v rodine+velky stres z vysokej skoly+depresie+bulimia+samota a ziadny relax=??? ked sme boli spolu, bol som jej jedina radost, ale teraz sa ma zbavila, lebo si vycitala, ze pri nej len trpim... mam strach, ci to sama zvladne...

Rada by som ti poradila. Som totižto v tej pozícii bulimičky, takže presne viem o čo ide. Ja mám túto \\\"chorobu\\\" cca nejakých dvanásť rokov. Neverím, že sa niekedy vyliečim. Zo stavu, kedy som si myslela, že to zvládnem sama som už vytriezvela. Neviem o tom nikto z môjho okolia a rada by som pomoc privítala, ale sama sa na to neodhodlám. Tak len som zmierená s tým, že v lepšie dni je lepšie, horšie životné situácie ma položia. Nie je to o sile vôle, nie je to o osobnosti. Som veľký perfekcionista a vždy keď sa už odhodlám ísť psychiatrovi alebo psychológovi, tak si to rozmyslím s tým, že to predsa zvládnem aj sama. Takže moja rada znie, doslova a do písmena \\\"musíš ju k tomu psychológovi dovliecť\\\". Naozaj. V takýchto štádiách už žiadne dohovory nepomôžu ani nič podobné, každá bulimička po toľkých rokoch si dostatočne uvedomuje, že potrebuje pomoc, ale vždy si myslí, že to zvládne sama ... Možno sa to podarí tak jednej z tisíca. Môj hrubý odhad. Inak je to veľmi ťažké a je to ako s abstinujúcimi alkoholikmi. To, že spadneš na nos je už stálou hrozbou. Takže ak jej chceš naozaj pomôcť, dohodni jej stretnutie, priveď ju tam. Uvidíš, že po hneve ktorý prekoná ti ešte poďakuje. Čo ja by som dala za to, keby sa v mojom okolí našiel niekto, kto by mi pomohol ... Sama si totižto už asi pomôcť nedokážem, ale som zbabelec na to ísť sama psychológovi ... S bulímiou som prešla SŠ, VŠ, manželstvo, prácu, tehotenstvo ... a pokračujem ďalej ... Dúfam, že raz vám sem napíšem, že už to mám za sebou. Tak do toho a pomôž kamoške, nevzdaj to hneď keď ti povie ďakujem, bombarduj ju stále otázkami, či už u psychológa bola a zaveď ju tam ... Držím palce ...

Ako dlho sa da existovat s touto chorobou, kym nenapacha vazne zdravotne problemy, ktore sa uz nedaju dat tak lahko do poriadku? 6-7 rokov je uz podla mojho nazoru velmi dlho...

Povedal by som, ze to uz stihlo napachat vela skod nielen na tele ale hlavne na duchu... A ked sa z toho nebola schopna dostat na strednej, kde este o nic neslo, tak na vyske a este sama s tym bude mat co robit...

To je pravda, ze to nemoze nechat len tak na osud - tak sa z toho nedostane nikdy. Ale pokial sa sama z toho nechce dostat, druhi ludia jej asi len tazko pomozu. To potom jedine odborna pomoc - psycholog alebo psychiater a potom priatelia, rodina.
Tak ju skus presvedcit, aby sa o tom aspon porozpravala s nejakym psychologom. Mozno si potom viac uvedomi, ze ma velky problem, ktory ked nebude riesit, tak jej to bude coraz viac stazovat a zneprijemnovat zivot, ale hlavne si tym znici svoje zdravie a to je najhorsie.

Silna osobnost to zvladnut moze, ale to nesmie brat anidepresiva a musi sa o to snazit sama, nie to nechavat na osud...