Ahojte, chcela som sa poradiť ohľadom svojich kamošiek. Nemám ich veľa, a keď som bola na základnej, strednej väčšinou som bola v kolektíve outsider, s ktorými nikto nechcel sedieť. Prešla som si aj šikanou, ale to nie je podstatné. Keď som začala pracovať a skončila školu, stala som sa viac spoločenskou a postupne som spoznala veľa nových ľudí a získala aj nové kamošky. Problém však bol v tom, že som s nimi nebola nejako šťastná. Zo začiatku som sa snažila byť milá, spoločenská, zaujímať sa o ich život, bola som strašne šťastná že mám konečne kamarátky a niekto je ochotný so mnou tráviť čas. No takmer vo všetkých som sa sklamala. Z jednej sa vykľula narctistka, ktorá ma v spoločnosti uštipačne zhadzovala, druhá mi stále vyčítala, že som negatívna, že mám ísť k odborníkovi, že si na ňu neviem nájsť, čas, že si nájde inú partiu a pod. S týmito dvoma som to viac menej uzavrela. Mala som ešte tretiu, o ktorej som si myslela že je to ono, tiež chodila na terapiu, mala rôzne problémy, ale postupne, keď mi nevyhovovalo sa s ňou stretnúť, opäť spustila vlnu výčitiek, že teraz bude mať kvôli tomu smutný deň, že s ňou nikto nechce tráviť čas, že tam teraz musí ísť sama. Napokon aby som ju uchlácholila som sa s ňou minule vyčerpaná stretla, ale bolo toho už na mňa dosť, dokonca natoľko, že cestou na zastávku som sa rozplakala, že ja tieto kamarátstva nedávam. Stále som sa v nich cítila že musím byť zábavná, hovoriť vtipne storky aby sa to dobre počúvalo hoci vnútorne som trpela, trápila sa v práci, osobnom živote, chodila po terapiách. Keď som aj pred tou druhou kamoškou poodhalila že sa trápim, napísala mi, že sa stretne, ale nechce žiaden negatívny mód, lebo na to nemá energiu. Opäť som mala úzkosť, že ako mám na ňu pôsobiť pozitívne, keď vnútorne trpím? Vždy po stretnutí chodím s takým čudným pocitom, nahnevaná (včera dokonca až zúrivá) že ja asi už nedokážem mať priateľky, že ma vyčerpáva byť pre ne atraktívna. Rozmýšľam či teda odstaviť aj tú tretiu. Mám ešte také, ktoré mi to nerobila ale tie sú dosť zaneprázdnené alebo majú rodiny tak sa vídavame zriedka. Možno to nie sú dôvody na rozbitie priateľstva, ale ja úplne nenávidím keď sa s niekým nemôžem/nevládzem stretnúť alebo mám iné veci a spustí vlnu výčitiek o tom, ako je sám a že ja si neviem nájsť čas a pod. Ja som toto nikdy kamarátkam nevyčítala, vždy som rešpektovala keď nemohli a keď nemohli dlhodobo prestala som ich kontaktovať. Premýšľala som či to nemôže byť tým, že som z toxickej rodiny, nemám dobrý vzťah s mamou a preto si podvedome vyhľadávam aj takéto manipulatívne kamošky, pri ktorých sa vždy cítim, že nie som dosť dobrá a musím byť niekým iným pozitívnym veselým? Mali ste niekedy takéto kamarátstva? Ukončili ste to alebo obmedzili a nastavili hranice? Bojím sa byť úplne sama a na druhej strane ma toto ubíja. Tiež premýšľam či to môže mať súvis s mojim narušeným vzťahom s mamou, ktorá ma nikdy neprijala takú aká som.
Urážajúce sa kamošky
Treba vidieť rozdiel medzi občasnými milými spoločníčkami a kamarátkami. Do kamarátstva nepatria urážky a vyhrážania sa, že budú mať zlý deň, lebo si neprišla. Za psychické zdravie svojich známych, resp. kamarátok zodpovedáš len do tej miery, kým to nejde na úkor Teba. Kamoška, ktorá chodí na terapie, a ktorá má aktuálne trápenie je často na obtiaž. Každý človek má svoje problémy a nepotrebuje počúvať iných, ako sa mu sťažujú. Snažiť sa rozprávať vtipy, aby bol rozhovor a zábava, a snažiť sa robiť niečím iným, ako v skutočnosti si, je tiež divné. Takže si udrž všetky kamarátky s tým, že sú to len občasné spoločníčky s patričným odstupom, aby po Tebe nechceli niečo, čo im nechceš dať.
Ak sa nevladzes/ nechces / nemas cas s tou kamoškou stretnúť tak to má zrejme príčinu, a síce, ako si už pisala - duševnu nepohodu a určite sa nemas z čoho obviňovať. Ak ťa to neláka ,respektíve je tam podvedome nejaký " stres/ nepokoj" z nej ( a podľa toho co píšeš sa ani nečudujem) , tak sa s ňou nestretavaj . Kamaratstva sa nebuduju cez výčitky ani vysmech , ja som to pochopila našťastie pomerne skoro. Taketo toxicke väzby ťa casom budu vycerpavat viac a viac . Oveľa dôležitejši je tvoj vzťah s mamou . Sú zial aj mamy , ktorym sa ich dieťa proste nezavďači a môže im priniesť aj modre z neba.
Ahojte, vdaka za povzbudenie...no moje zenske priatelstva mi fakt prinasaju viac zraneni...chcem to nechat ist do stratena...nevladzem uz pocuvat tie vycitky...bud mam kamosky, ktore sa lutuju, ze su same bez vztahu, alebo same bez kamaratov a vadi im moja negativita, nerozhodnost, ustrachanost...hocico...Mam muzov kamosov a tam je to ine, slobodne, necitim sa ponizujuco, len ked budem mat partnera asi s nimi nebudem moct byt v kontakte...Raz som mala kamosku jednu babku a ta bola super, tak asi si zacnem hladat kamosky v domove dochodcov :D je mi z toho realne smutno, ale uz to tak nechcem...citit sa zakazdym vinna ked odmietnem stretko...
Ženské kamarátstva sú ,bohužiaľ, väčšinou účelové. Neočakávaj radšej od nich nič. Aj ja by som mala rada také kamarátstvo ako opisuješ, ale od konca školy som sa nestretla s tým,že by za tým nebol napokon nejaký ten 'účel'. Venuj sa sama svojim záujmom a časom si zvykneš. Alebo skús nadviazať kontakt s mužmi, ako kamaráti sa mi viac osvedčili aj keď chápem,že tam hrozí,že budú chcieť viac.
Tak taku toxicku „kamaratku” by som poslala velmi rychlo do prdele. Ja som si tento rok urobila „reset” medzi „kamoskami” a veruze, takmer ziadna mi nezostala, pretoze ma kazda poznala uz len ked nieco potrebovala. Za mna ti ma kazdy medziludsky vztah viac dat ako brat - viac stastia, radosti, prijemnych okamihov, pocit porozumenia a bezpecia, ci TOLERANCIU a RESPEKT a hlavne to ma byt vzajomne (pomozem a vypocujem ja, pomoze a vypocuje ona mna, ked to budem potrebovat a nie ze ti povie, ked ta nieco trapi, ze nechce negativny mod). Ak pocitujes viac negativnu stranku a ze tym kamaratstvom stracas napr. na dusevnej pohode, tak sa takej osobe zacni vyhybat az ten kontakt utni do stratena. Su to prvky manipulacie, ked ta zacne obvinovat, ze si na nu nevies najst cas a potom je kvoli tebe smutna. (=> v preklade, nema s kym byt, je jej nahovno, ostatni sa jej vyhybaju, lebo vedia, aka je, ale o tebe vie, ze ta zmanipuluje a si pre nu lahka korist..) Ocividne nie je uplne psychicky stabilna a este potiahne aj teba. Ty tu tiez pises, ze podstupujes terapie a mas traumu zo vztahu so svojou mamou, takze by si mala na tom tiez popracovat. Neviem, kolko mas rokov, ale predpokladam, ze si dospela zena. Aj napriek traumam z detstva by si sa v nich nemala utapat a hladat pri nich odpovede na otazky z terajsieho obdobia. Tento problem s kamaratkou moze byt skor prejavom toho, ze nie si asertivna - nevies povedat nie a mas potom vycitky, tak radsej na ukor svojho casu a psychickej pohody ides niekam a za niekym, s kym ti vlastne nebude dobre. Nauc sa povedat nie a nemat z toho vycitky. Ze ina osoba je potom smutna? To je uz jej problem. Niekedy treba byt sebec a pozerat v prvom rade na seba. A urcite si pories aj psychicku labilnost, ked ta trapia tie problemy z detstva a myslis si, ze aj tam moze byt zdroj toho, preco sa takto spravas.
