Zdravim,
prisiel som si tu po radu, kedze prakticky som este za svoj zivot ziadnu partnerku/frajerku nemal. Mam 24 rokov, som extrovert, pomerne sebavedomy clovek, ktory je prakticky neustale v pohybe a stretava sa s mnozstvom (aj vyznamnejsich) ludi a, samozrejme, aj zien. Nemam absolutne ziaden problem dat sa do reci s neznamou babou, avsak pri debate to v 99 percentach pripadov aj skonci. Taktiez nemam vobec ziaden problem so zenami flirtovat, ale nikdy to neprejde do niecoho vaznejsieho. A naopak, zeny obcas flirtuju aj so mnou.
Za svoj zivot som mal akurat jeden kratkodoby (pseudo)vztah (trvajuci 2 mesiace), kde maximum boli dotyky, siahodlhe rozhovory, a asi 3x sme sa vasnivo bozkavali, ale tam to skoncilo. Raz som sa bozkaval este s jednou babou na diskoteke. To je vsetko.
Co sa tyka mojho vyzoru, myslim si, ze som relativne dobre vyzerajuci muz, vela ludi mi uz povedalo, ze som pekny, obliekanie mam na celkom dobrej urovni, kedze to vyzaduje moja praca, hygiena je uplna samozrejmost. Co moze hrat proti mne, tak to, ze nie som vysoky (170). Telo vysportovane nemam, mam aj mensie brusko, ale rozhodne nie som tucny ani nemam nadvahu. Aktivne sportujem, bicyklujem, chodim na tury, hram hokejbal, a obcas zajdem aj do posilky. Z inych volnocasovych aktivit sa venujem dobrovolnictvu, citaniu knih, ovocinarstvu a zahradkarstvu, okrem toho celkom dost cestujem. V minulosti som sa aktivne venoval aj folkloru.
Ako uz mohlo byt zrejme s vyssie polozenych viet, som panic. Nejako extremne ma to netrapi, viac mi chyba skor ta emocialna cast vztahov. Priznam sa, ze nie ojedinele si kvoli tomu aj poplacem. Velmi mi chyba niekto, kto by mi bol oporou, niekto, kto by ma vedel vypocut a komu by som mohol 100 percentne doverovat. Ano, mam kamaratatov, ale minimalne ja osobne sa neviem uplne zdvoverit niekomu, kto nema so mnou vybudovane intimne puto.
Uprimne, strasne ma trapi to, ze si neviem nikoho najst, hlavne ked vidim mojich spoluziakov, kamaratov ci kolegov, kazdy mal minimalne 1-2 vazne vztahy, niektori uz maju aj deti a rodinu. Potom sa pozriem na seba, a zasiahne ma strasna uzkost a depka.
Velmi vela som uz rozmyslal, preco to tak je? Naroky na zenu samozrejme mam, avsak vobec nie su nejake extra vysoke, prakticky jedinou hlavnou podmienkou je to, aby bola na minimalne rovnakej inteligencnej urovni ako ja, a takych je iba v mojom okoli neurekom.
