Ahojte,
trápim sa a asi aj touto cestou si chcem nejako pomôcť, možno prostredníctvom Vašich názorov na túto situáciu. Nie som najmladšia, mám už niečo cez 30. Všetky vzťahy po 30-tke mi stroskotali (prvý pre nepripravenosť na vzťah-aj keď uňho je to asi diagnóza, druhý pre nevysporiadané city k ex, ku ktorej sa vrátil, keď si jeho baba rozchod rozmyslela, ďalší vzťah stroskotal, keď som zistila jeho životný štýl,...a ten posledný, ten ma už úplne porazil na kolená..
mal 40r., vekovo sme si sadli, aj názormi, záujmami, hodnotami (myslela som si), netušila som, že konečne nájdem niekoho, pri kom nemusím riešiť, čo budeme robiť, ako rozhodovať v danej veci, proste vo všetko sme sa vždy zhodli a po tejto stránke to bola dokonalá harmónia. Aspoň na prvý pohľad.
Po prvých 5-6 mesiacoch s ním som to ale ukončila, pretože si ma nevážil a ponižoval ma za veci, ktoré sa vôbec bežne neriešia (kraviny). správal sa neúctivo a mala som pocit, že ide mu len o sex. Veľa sme si nemuseli povedať a skončilo to.
Po 2 mes. bez kontaktu sa ozval, ako sa mám, a ja už som sa stretávala s niekým novým, no ako sme si písali, tak ľutoval to všetko, ako sa ku mne choval, že som si to vôbec nezaslúžila, že ma mal na rukách nosiť, za to aká som, a že mal tiež stretká s jednou ženou, ktorú mu dohodili kamoši, ale že mi nesiahala ani po členky. žeby to bolo možno len o sexe, keby šiel do toho viac. A či by sme to teda my dvaja neskúsili dať dohromady, že veď toľko vecí nás spája, aj práca, nie len rovnaké názory a postoje, záľuby. 2 mesiace ma dobíjal, vedel, že sa s niekým stretávam, a tlačil, aby som sa rozhodla, lebo že ak posuniem vzťah do úrovne sexu, už nebude bojovať. Toho muža som skončila preto, že naozaj som budúcnosť nevidela, mali sme odlišný životný štýl. A po 2 mesiacoch naliehania som dala šancu tomu ex, dúfajúc, že keď to už myslí vážne, bude z toho naozaj pekný a funkčný vzťah (práve pre veci, ktoré nás spájali).
Tá radosť a prejavy fyzickej náklonnosti (dotyky, objatie) trvali asi 2 týždne, potom prestali, ale mentálne vyzeralo byť všetko OK, tak som neriešila, že zrazu nie je prítulný (prikladala som to jeho chladnej a uzatvorenej povahe). Dôležité pre mňa boli ostatné veci a snaha o spoločnú perspektívu. Lenže po 2 až 3 mes. prišlo takmer to isté, čo v prvej fáze, chlad už bolo cítiť aj v mentálnej rovine, záujem sa akoby stratil, vytrácal a ja som nechápala. Po pol roku od obnovenia vzťahu už som bola presvedčená, že je totálne zle. Ale nechcela som si pripúšťať, žeby to bola pravda, keď sme si strašne veľa vecí otvorene hovorili pred obnovením vzťahu, mnohé veci sme si priznali a sľubovali, že budeme na vzťahu pracovať obaja. Nechcela som si tiež priznať, že by sme sa mýlili v tom, čo sme obaja cítili, že sa k sebe hodíme,...keď už sme to obnovili s tým, že áno, už chceme obaja rodinu, všetko, veď už sme sa pol rok predtým poznali a zhruba vedeli do čoho naspäť ideme. Nedokázala som pochopiť, čo sa stalo, keď sa to tak rýchlo opäť zvrtlo. S tým, že si nechcem pripustiť, že som asi urobila chybu dať 2.x šancu, som s ním fungovala ďalej ale už to bolo hrozné trápenie (asi len pre mňa). Necítila som úctu, skôr ľahostajnosť, aj keď vždy sme aj niekde šli, výlety a dovolenky boli, ja som bola tá iniciatívna, vymýšľala programy, nemal s tým väčšinou problém, akurát, že každú naoko pozitívnu chvíľu sprevádzal aj jeho chlad, odťažitosť. Nemal problém do vetra pustiť vetu o jeho budúcich plánoch, v ktorých som nefigurovala. Nemal problém, odsunúť sa, keď som sa k nemu šla pritúliť, alebo sa ho len letmo dotknúť. Na strane druhej, robieval srandičky, odľahčoval situáciu, akoby sa nič nedialo, vôbec som nemala z neho dojem, žeby sa aj on trápil. Skôr to bral tak, že má čo potrebuje, ostatné nejde riešiť. Toto trvalo rok a pol, kým mi nedošli sily (psychika) a navrhla som to ukončiť (povedala som na rovinu, že mám v hlave bordel z toho čo nasľuboval a aká prišla realita). Navrhol sa porozprávať, ale riešenia sa násl. v praxi nezrealizovali. Teda len výlety, ale zoznámenie s rodinou nie, aj keď opäť nasľuboval. Tak som sa po 3 mesiacoch od tohto rozhovoru už začala stavať odmietavo, vyhýbala som sa stretnutiam, sexu úplne, aj začal sám vymýšľať programy, stretnutia, len na niektoré som pristála, ale dávala som mu pocítiť ten odstup a to, že niečo nie je v poriadku. Neriešil. Akurát raz sa stalo, že vymyslel prechádzku, ktorú spojil s tým, že pôjdeme k nemu a hodí ma domov autom, keď vyrazí na cestu k rodičom, len si zbalí veci - samozrejme to hneď využil a spracoval na ma sex, aj keď som veľmi nechcela, dotiahol ma do spálne). Odvtedy som už nešla viac k nemu. Po mesiaci takéhoto režimu som mu napísala, že končím. ˇže už nemám viac motiváciu udržiavať tento vzťah, alebo čo to je. Že stratila som voči nemu dôveru, z mnohých vecí, aké sa medzi nami diali mi bolo neskutočne zle. Nedá sa ospravedlniť to, ako neúctivo sa voči mne staval, a tiež voči mojim život. potrebám a hodnotám. že kde sú jeho morálne hranice, že to nechal zájsť až tak ďaleko? že vôbec nebol ku mne úprimný. že už je to len agónia toto všetko a musím to už ukončiť - kvôli sebe.
On na to, že to vidíme rovnako, a že napriek tomu, že máme veľa spoločného, sme vo veľa veciach rozdielni (tu som najskôr nechápala v čom - ja som za 2 roky žiadne podstatné rozdiely neidentifikovala, jedine ak v tom, že charakterovo možno sme rozdielni, že nemal problém robiť niečo, čo vedel, že mi ublíži). A že ho mrzí to váhanie ale nevedel, ako sa k tomu postaviť, že tým, že máme veľa vecí spoločných, uvažoval nad priateľstvom (to som rázom zatrhla, práve pre to trápenie celé tie roky dozadu a jeho postoj voči mne). Potom už boli len všeobecné frázy z jeho strany, že taká sku*** doba je, že všetko to v ňom otupila, že nech mu odpustím, čo všetko zlé som pri ňom prežívala, že dúfa, že budeme vedieť spolu komunikovať, keď opadnú emócie. Keď som mu vyčítala, že sme sa celé 2 r. vídali len 2-3x do týždňa, že vlastne on pre ten vzťah ani nič viac neurobil, tak že on má depre sívne stavy, potrebuje byť často sám. A že je mu zle, na zvracanie, zo života, z neho a ide si naliať pohárik. Len seba obhajoval....
Na druhý deň napísal, akoby sa nič nedialo, že ahoj, šiel som tam-a tam, idem jesť... a ty čo? mňa skoro urvalo, po tej ťažkej noci, ktorú som preplakala, skrz rozchod a veci, ktoré som dala zo seba von, a skúsila cez deň trošku spať, som si po zobudení prečítala tú správu. Neverila som, že mi píše, akoby sa nič nedialo. Opäť mi to prišlo ako neúctivé, voči mojim pocitom.
Ďalší deň som mu už len napísala, že ak sme si všetko povedali, budem rada, ak ma viac nebude kontaktovať, že po tom všetkom, čo bolo, nevidím zmysel. A nech hodí za hlavu veci, čo nás spájali, a nech sa zameria na veci, ktoré nás rozdeľovali, ak práve tie boli rozhodujúce v jeho postoji voči mne.
Na čo odpísal, že on nevie čo je rozhodujúce, a či vôbec to. že neni mu to jedno a rozoberá to v sebe nonstop. Ale že asi bude lepšie ak sa nebudeme istý čas kontaktovať a možno neskôr nájdeme k sebe cestu, pre tie veci, ktoré nás spájali. A ešte že mu je z toho špatne, že nebudeme v kontakte, a že mu na mne záleží, ale on nevie také veci prejavovať. Uzavreli sme to.
Len je mi hrozne ťažko, čo som myslela, že sa mi uľaví, naopak, dostavila sa oveľa väčšia bolesť. a neviem sama či je to preto, že si vyčítam, že som mu dala druhú šancu a nezaslúžil si ju, alebo tie stratené roky, alebo to, že ho napriek tomu milujem a tiež si to nezaslúži. Jediné čo mi nedáva spávať je, prečo to takto dopadlo, prečo sa to vôbec nevyvíjalo, keď tam boli všetky predpoklady na kvalitný vzťah. Vek, rovnaké názory, záujmy, rovnaké ciele, podobné profesné zameranie, vždy sme aj mali o čomkoľvek rozprávať, nie len o práci, vyzeralo to tak, že máme aj rovnaké hodnoty, obaja sme sa cítili ako z inej doby, že táto nie je nič pre nás. Nerozumiem, prečo ....akoby tomu ani nedal šancu, po ktorej tak veľmi túžil. Akoby to bola len neľudská hra, pri ktorej on bol ten nad vecou a ja tá, ktorá sa trápila a napriek tomu, že mi dochádzali sily, stále som pri ňom aj stála a pomáhala mu (aj v tých najťažších situáciách), zatiaľ čo on pri mne nie. Sex bol fajn, ale neskôr už len stereotyp - nemala som záujem niečo zlepšovať, keď som necítila úctu a jeho záujem o mňa. S jeho naj kamošom a jeho manželkou som si veľmi rozumela, dokonca práve on vraj bol ten, čo môjmu dohovoril, nezahadzovať vzťah a skúsiť to, keď som to pol rok dozadu navrhovala. Tak mi to tvrdil ten môj už ex, že asi to bola chyba a mali sme to už vtedy uzavrieť, len ho ten naj kamoš zmagoril.
Nechápem o čom toto celé bolo a prečo vôbec to takto dopadlo? Keď vedel, že mi záleží na rodine /vlastnú som mala disfunkčnú, a bez otca/, chcela som už žiť s tým, že niekde to bude smerovať. Vedel o tom, len preto som sa k nemu vracala, že mi to sľúbil! A napriek tomu na to veľmi skoro zabudol. Toto ma najviac trápi. Či je naozaj chyba vo mne?. Do 30tky som mala 2 kvalitné niekoľkoročné vzťahy, jeden 7 ročný, druhý 2-3 ročný. Teraz, po 30tke už som tak psychicky zlomená, že na akúkoľvek prítomnosť muža moje telo reaguje triaškou, mozog si to pamätá a navyše už cítim akoby som nevedela viac dôverovať. Ja už vážne neviem, či sa z toho raz vyhrabem ... čo z toho, že som doteraz žila slušne, makala na sebe, na zabezpečí, aby som sa raz mala dobre... a teraz zistím, že to jediné čo mi ostalo, je už len to zabezpečenie, psychika v háji, vzťahy detto, budúcnosť asi tiež...
