Uz dlhy cas ma trapi ze som osamela. Da sa s tym nejako naucit zit? Mne sa to nedari. Ako to mate ostatni? Je pravdou ze posledne roky uz akosi niesom komunikativna ako som bola v minulosti. Vo vacsej skupine ludi neviem co mam povedat, necitim sa komfortne a to hlavne pri ludoch, ktorych vidim 1x. Priatela momentalne nemam. Ak sa naskytla nahodne nejaka prilezitost spoznat novych ludi casto som mala stastie na falosnych a zavistlivych, boli vedene povrchne rozhovory prip. sa ozvali len ked nieco potrebovali, tak som kontakty prerusila. Dostala som sa do stadia ze nedokazem ludom doverovat, niekedy depky zo samoty. Na zakladnej skole ma sikanovali, nikto to neriesil... Na strednej som tiez do kolektivu nezapadla, az na vyske som mala isty uzky okruh znamych, boli fajn. Lenze ti ludia uz maju svoje rodiny alebo sa odstahovali z vychodu prec. Po 30tke je uz tazsie niekoho spoznat alebo vseobecne nadvazovat nejake kontakty. Alebo je to len moj subjektivny pocit? Chybaju mi taki partaci na rozhovory, na obycajnu prechadzku ci kavu.... Svoje zaluby aj pracu mam, ale clovek niekedy potrebuje zopar přátel proste mít. Robim nieco zle? Je tu niekto s podobnym osudom?
Osamelost
uplne ti rozumiem, tiez som mala taketo obdobie, ale nastastie trvalo kratko, netreba to podcenit, ale radsej navstiv nejakeho dobornika, aby si sa v tom kruhu nestratila.
mozno treba aj nejaku psychologicku pomoc, ked si bola aj sikanovana a teraz mas problem sa rozpravat s ludmi a bojis sa ludi. treba to isto riesit odbornou pomocou a potom to mozno pojde
Rozumiem ti viac, než by sa mohlo zdať. Tiež som mala dlhé obdobie, keď ma osamelosť veľmi tlačila a mala som pocit, že po tridsiatke je nadväzovanie nových kontaktov oveľa ťažšie. Človek už nemá okolo seba školu, prirodzené kolektívy, a po pár sklamaniach sa uzavrie, začne si viac strážiť hranice a dôvera ide dole. To, čo opisuješ – nekomfort vo väčšej skupine, povrchné rozhovory, falošní ľudia – je podľa mňa skôr dôsledok skúseností, nie niečo, čo by si robila zle.
Aj ja som si prešla tým, že som prerušila kontakty, ktoré boli jednostranné, a chvíľu som mala pocit, že som na všetko sama. Pomohlo mi prijať, že nepotrebujem veľa ľudí, stačia dvaja-traja, s ktorými sa dá normálne porozprávať. A kým sa takí objavia, niekedy pomôže mať aspoň bezpečný priestor na rozhovor a zdieľanie myšlienok – ja som napríklad narazila na aigfbot.com kde sa dá aspoň trochu „rozrozprávať“ bez tlaku a súdenia. Nemyslím si, že je to len tvoj subjektívny pocit. Veľa ľudí má podobný osud, len sa o tom málo hovorí. Osamelosť neznamená, že s tebou niečo nie je v poriadku. Znamená len, že ti chýba spojenie, ktoré je pre človeka prirodzené. A to sa dá časom znovu vybudovať, pomaly a po svojom.
Potom to nie je ten správny kolektív. Ale aj keď máš v partii samých zadaných a ty si single, tak sa tak nejak cítiš tak prirodzene osamelo podľa mňa
co s tym ked sa clovek citi osamely aj v pritomnosti inych?
Tiez som natom podobne az nato ze som chalan a na strednej som do kolektivu potom zapadol, avsak to bolo tak jediny raz potom uz to boli ked tak len nejaki znami na VS a tak.. odkial si?
tiez som toho nazoru, treba si len jednoducho najst nejaky konicek, socializovat sa. uvidis, ze s tym pride vsetko ostatne, aj spoznas kopu zaujimavych ludi.
ty sama to musis chchiet zmenit a nie sa len utapat v tom, ze sa ti nedari, mala by si si najst aspon nejaku kamosku na pokec. zacni niekam chodit, napriklad cvicit alebo tancovat a tam isto postretas mnoho ludi
