Ahojte, chcem vás poprosiť o radu, pretože sama si neviem pomôcť.
S priateľom sa poznáme vyše roka, sme spolu od augusta. Haha, "sme spolu", no, odvtedy spolu spávame, tak to beriem ako čosi vážnejšie. Problém je, že priateľ je chronický klamár. Neustále si vymýšla, vlastne, už ani neviem, či dakedy hovorí pravdu, pretože názory a celkovo čokoľvek mení z hodiny na hodinu podľa toho, ako sa mu to hodí. Za ničím, čo povie, si nestojí. Stále mi niečo sľubuje, ale väčšinou slovo nedodrží. S ničím, z čoho nič nemá mi nepomôže a keď si pomoc zoženiem inde, vyčíta mi, že ho obchádzam. A zase keď už aj niečo pre mňa urobí, dáva mi pocítiť, aká veľká obeta to bola z jeho strany.
Úplne najviac mi vadí sex. Nežije ničím iným, je tým posadnutý. Prídem k nemu z práce po polnoci, po 20h smene na nohách, ďalší deň robím zas, chcem sa vyspať, ale nie, on do tretej sa bude na mne natriasať, pretože "má chuť". Že som úžasná, dokonalá, krásna, že ma ľúbi mi vlastne povedal iba pri tých prasačinách, ktoré so mnou stvára. Mne sa to časom zhnusilo, sex mi nič nerobí, príde mi odporný, bolí ma. Tiež sa mi stalo, že som mala pred menštruáciou veľké bolesti a nútil ma do styku s výčitkami, že to mu robím naschvál, že mu nedoprajem poslednú šancu pred cyklom. Tak on si robil svoje vo mne a ja som pri tom v bolestiach plakala. Potom sa zdvihol, že teda ide domov, že má ešte nejakú robotu a ja som plakala u seba doma ďalej. To, že prišiel ku mne, urobil si svoju psiu potrebu a odišiel, robí často. Ešte aj keď som mala silný zápal močových ciest a antibiotiká, hneď po zlepšení môjho stavu ten sex byť musel a mňa to najbližšie dni bolelo 100-násobne viac ako na urgentnom príjme. Vôbec to nikdy nebolo spontánne, hneď keď sa stretneme mi šahá do rozkroku a pýta sa, ako sa má moja malá + moje meno. Ale ako sa mám ja, to mu je jedno. Aj keď sa opýta, vôbec ma nevníma, potom sa opakovane 200x pýta na jednu vec. Napríklad, či mi má on zavolať, alebo mám neobmedzené minúty. Po roku a pol, čo mu skoro denne vravím, že mám volania "zadarmo", ma naozaj ide rozdrapiť s každým razom, čo mu to musím zopakovať.
No na oplátku sú aj pekné dni. Akurát, nikdy nemôžem vymyslieť program ja. Vždy len on. Keď niečo vymyslím a aj súhlasí, stalo sa mi, že týždeň pred plánovaným výletom mi povedal, že on nikam nepôjde, lebo už teraz cíti, že vtedy bude mať depresiu. Ale že on rád pre nás oboch vymyslí náhradný program. Má plnú chladničku pokazených vecí, že za ten rok sa mi na žalúdku už vytvorila vrstva azbestu, ale keď ja čosi uvarím a pozvem ho, povie, že on také neje a že ide radšej niekam do mesta do reštaurácie. Nechápem. Mrzí ma to, bolí ma to.
Aj teraz, polroka máme rezervovaný termín do Prahy, od zajtra do nedele, teším sa ako blcha, mám vymyslený peckový program, kúpené vstupenky kade-tade, a práve mi napísal, že mám ísť zajtra vlakom sama, on príde autom niekedy ku večeru v piatok. Keď som sa pýtala, prečo, opýtal sa “A prečo nee?”. Pri jeho niekoľkotisícovom plate jasné, že nemá problém dať sám pre seba vyše 100€ na benzín. Vraj nemôže cestovať zajtra, lebo si ešte musí veci poprať a akože kedy mu to vyschne?.. Raz hovorí, aká je Praha krásna, teraz je to “fuj Praha”. Stále dúfam, verím, prosím, modlím sa… že toto všetko je len zlý sen a jeden vysokoškolsky vzdelaný človek (MUDr.) nemôže byť taký egoista a sebec.
Vyrástla som len s mamou, ktorá, no, čo bolo bolo, chovala sa dosť podobne ako tento "môj". Preto mu vlastne stále odpúšťam, stále sa presviedčam, že je to v poriadku. Z domova lásku nepoznám a zo seriálov, ktoré mám nakukané to nie je výhra "poznať". Verila som, že raz nájdem teda čosi medzi. Ale toto s ním mi príde ako zlý sen. Keď sa mi podarilo osamostatniť a konečne byť voľnou od maminej krutovlády, spadla som do... kokos, do čoho? Možno je normálne to, ako sa správa, ja proste neviem. Odmalička som zvyknutá, že si musím všetko zariadiť sama, ale tými falošnými priateľovými sľubmi a klamstvami mi on všetko za posledný rok strašne skomplikoval a zničil veľa toho, na čom mi záležalo. Je medzi nami 10 ročný rozdiel. Ja by som chcela ísť ešte študovať, no tým, že mi bral všetkok free time, tento rok som prijímačky dobabrala, ale vzdať to nemienim. On rodina, deti... svadba, najlepšie hneď. Vôbec nerešpektuje moje sny, ciele, moje potreby, túžby. Keby aspoň malú časť energie, ktorú vynakladá na nútenie ma do sexu investoval do niečoho iného, bol by skvelý. (A to nie je len 1 styk denne, sme schopní hádať sa celý deň, že ešte jedno kolo, potom ešte jedno,..) Čo by ste mi poradili? Viackrát som to ukončila, no vždy sme to zase nejako zlepili (ehm, sexom)... No takto som to mala aj s mamou, ešte rok po odsťahovaní sa som chodila na časté návštevy, pretože som bez toho zovretia, ktoré mi dávalo pocit istoty, že na svete nie som sama,.. nedokázala žiť. Takýto život, ktorý práve žijem, si neviem predstaviť z dlhodobého hľadiska. No na druhej strane celú tú dobu, čo som s ním, beriem to tak, že on so svojou mega kariérou zo mňa okrem tej vagíny nemá nič. Hoci sa viem sama o seba postarať po všetkých stránkach, finančne sa mu nikdy nevyrovnám. Akurát som verila, že sa pletiem, a že by ma možno naozaj niekto mohol mať rád len tak. Je to na knihu fakt, končím. Alebo na cvokára?? Napíšte mi prosím, nejaké príbehy lásky z praxe, lebo nestačí, že viem definíciu toho slova...
