Tak ani som si nikdy nemyslel, že ostanem sám a je to tu :/..
Neviem ani či chcem radu, alebo si tu nájsť nových kamarátov, ale viem, že už to nikdy nebude také ako predtým. Som veľmi nahnevaný na to, aká situácia je u nás, že ľudia musia utekať za lepšími platmi za hranice.. moji dvaja najlepší kamaráti sa takto bohužiaľ rozhodli, jeden už tam robí rok, občas príde na slovensko, ale chce ostať bývať tam, druhý ide onedlho za ním a nevie ešte či ostane alebo si zarobí a vráti sa.
Od narodenia sme boli najlepší kamaráti, v detstve každodenné hranie sa vonku, stavanie kadejakých bunkrov v lese.. jeden z nich bol aj mojím spolužiakom na ZŠ, kde som nemal žiadnych iných kamarátov okrem neho, keďže ostatný ma len šikanovali.
Mali sme veľa spoločných záľub, v dospelosti sme sa stretávali vždy keď to bolo možné, chodievali sme do prírody, stanovačky, motokáry, hrali sme spolu kadejake videohry, sledovali v F1 alebo sme šli len tak von.. neustále sme sa prekonávali kto je lepší.. vedel som, že môžem im povedať čokoľvek, aj v mojich ťažkých chvíľach som sa s nimi vedel vždy smiať, náš špecifický humor, ktorí mnoho ľudí ani nechápe, pri nich som sa nemusel na nič hrať a keď som bol s nimi nikto by nepovedal, že som nejaký introvert...
všetko je proste preč a mňa všetky tieto veci prestali baviť, niesom už viac tak šťastný ako predtým... môj život sa stal stereotypom, práca domov, spánok...
..mám aj iných kamarátov, ale bez nich sa cítim prázdny, osamelý.. akoby odišla časť zo mňa... s ostatnými kamarátmi si nerozumiem až tak dobre ako s nimi, nemám s nimi až toľko spoločných záľub, neviem sa s nimi porozprávať tak dobre.. hlavne čo sa týka motošportu a humoru..
.. neviem čo mám teraz robiť, ale takýto život ma nebaví... záľuby, ktoré som mal s nimi spoločne už ma nejak prestali zaujímať..
Som sám, introvert neschopný nájsť si priateľku, bývam s mamou... jedine čo sa mi v živote podarilo je dokončenie VŠ a nájdenie si celkom dobrej práce..
Odišli mi najlepší kamaráti.. ostal som sám
Veď ty môžeš s mamou mať kontakt a byť aj samostatný. Nie si povinný byt pri nej do konca života. To,že bola na teba sama predsa nie je tvoja vina,to je už jej zivot,okolnosti atď. Ak už nie si školopovinný a si zárobkovočinný tak takéto zmýšľanie je kontraproduktívne ak nechceš ostat iba s ňou.
Strach môžeš mať pri komunikácii s dievčatami,ale tiež sa môžeš snažiť o prekonanie. Ked mas smolu na také ,čo sa predvádzajú tak oslov nenapadnejšie. A hlavne nepíš v štýle 'ahoj,ako sa máš?' Takychto správ je plný internet a ak si nahodou medzi podobnymi typmi necuduj sa,že žena nereaguje. Keď ťa nebavia záľuby ,hľadaj iné ,dievča ti to prázdne miesto nevyplní a ani nebudeš pre ňu zaujímavý ,keď ta tvoj vlastný život teraz nenapĺňa .
Nie mama našťastie nieje nejak vážne chorá.. ale som typ človeka, ktorý veľa premýšľa a pozerá do budúcnosti.. čo by ste robili vy na mojom mieste? Je mi blbé proste nechať jediného rodiča, ktorý ma celý život vychovával o samote.. samozrejme, niesom s ňou každý deň, väčšinou cez víkendy som mimo, keďže rád chodievam do prírody prespávať a podobne.. zas nemôžem povedať, že niesom aspoň čiastočne na ňu naviazaný.. to by som len klamal sám seba..
...a z blízkej rodiny v podstate nemá už skoro nikoho, bohužiaľ.. kamarátky to áno, ale netrávi s nimi nejak veľa času..
...nie nemyslel som to tak, žeby som to kamarátom vyčítal, ja ich chápem.. robiť celý týždeň aj nočné, za minimálku u nás..
.. ja ani sám neviem čo so životom, a možno to je môj problém.. mám veľa záľub, ale nenapĺňa ma to.. okolie na mňa tlačí, prečo ešte stále nemám nejakú priateľku a to ma strašne vytáča a ešte viac deprimuje, pretože ja sa snažím si niekoho nájsť, ale pre mňa je to asi aj nemožné.. do barov ma nebaví chodiť, na turistike aj keď sa mi nejaká páči tak mám strach s ňou nejako začať komunikovať, resp. ani neviem o čom by som sa s ňou bavil.. a na zoznamkach keď to skúšam, tak to je ako hľadať ihlu v kope sena.. buď sú tam len pre folow na instagram, buď mi ani neodpišu, alebo už aj keď tak odpovedajú ako keby museli... výnimočne nájdem nejakú s ktorou sa dá aj popísať, no so žiadnou som to nedotiahol na nejaké stretko..
Mal by si myslieť aj trocha na seba. Ono aj priateľstvá sa vekom menia a nemôžeš nikomu vyčítať, že odišiel za lepšou prácou do zahraničia, ak v tom vidí nejakú víziu lepšieho života
A preco nemoze byť mama sama, je chora? Ked si najdes zenu inde, musi ona prijsť k tebe?
Len ci nemáš problem najst si dievča kvoli tomu,že si prilis naviazany na matku. Toto vie zenu dokonale odpudit. To ona nemá okrem teba nič ine? Ak nie rodina,co kamaratky,zaujmy,svoj zivot? A na kamaratov sa tolko neviaž. Už nemáš 15.
Prečo nejdem za nimi? ... tak podarilo sa mi hneď po škole si nájsť tu dobre platenú prácu v odbore ktorý som študoval.. neviem poriadne cudzí jazyk, čo by nebol až taký problém pre prácu v sklade, ale pre podobnú pozíciu čo mam teraz by to problém bol.. navyše by som tu nechal časť svojho života a mamu, ktorá by tu ostala úplne sama..
pre nieco sa to stalo, ludia prichadzaju a odchadzaju, mas stale moznost najst si novych priatelov
A preco nejdes za nimi?
No jasné.. ja sa aj snažím no.. ako tak som sa vysporiadal s odchodom prvého kamaráta, len teraz keď som sa dozvedel, že prídem aj o druhého tak znova je to o niečo ťažšie..
.. uvidím čo mi život ešte prinesie..
Ahoj, chcem ti len napísať, že ťa úplne chápem. Tiež som introvertná a typ, ktorý sa tak kvázi nafixuje na jedného-dvoch ľudí v živote, s ktorými sa snaží mať dôvernejší/bližší kamarátsky vzťah a tiež som ťažko znášala takéto odlúčenia. Treba si však uvedomiť, že je to súčasť života. Ľudia ti doňho prídu, nejaký čas pobudnú a zasa odídu. A vystriedajú ich iní. Máš právo byť smutný, ale nepodriaďuj sa tomu. Teraz je v tvojom živote čas na to, aby si sa začal niečomu novému venovať, niečomu, čo ťa posunie iným smerom a vďaka čomu možno spoznáš nových priateľov, resp. možno aj priateľku a život bude zasa o inom. Tak sa na túto situáciu skús pozerať aj troška optimisticky, áno??
