Ahojte,
chcela by som sa v podstate vyrozprávať. Mám 28 rokov a som poznačená vzťahom s matkou.
V podstate to aj mama nemala v živote ľahké, bola matka samoživiteľka, otec nás nechal samých. Keď sa s nami aj chcel stretnúť, tak mama nás vždy navádzala proti nemu (bolo u nás domáce násilie, mama bola veľmi tvrdohlavá a panovačná a otec ju zas bil :( a časom mala voči nemu veľký nespracovaný hnev). Takisto naša babka bola ku nám ako vnúčatám dobrá, ale k mame ako k dcére sa správala tak, že mama musela veľa doma upratovať a robiť a babka jej nevyjadrovala nikdy city, bola ku nej tvrdá.
A teraz k podstate témy. Keď som bola ešte malé dieťa spolu s bratom, mama nás zahŕňala láskou. Ale po tom čo sa jej stalo s našim otcom a ako nás musela sama živiť, uzavrela sa do seba. A veľakrát sa nesprávala ako rodič s nadhľadom. Pamätam si, keď som mala 13 rokov, ona bola schopná sa na mňa za niečo uraziť a nebaviť sa so mnou aj dlhé mesiace dve, neprehovorila so mnou ani slovo. Čo pôsobí na dieťa asi dosť zvláštne a veľmi ma to zraňovalo, lebo ona bola vtedy v mojich očiach ako najbližšia a najlepšia osoba. Ako som sa dostávala do puberty, začínal rozpor v názoroch. Dospievajúce dievča potrebuje aspoň nejaké základné veci, ktoré majú rovesníci, mne ich však nedala. Biedu sme nemali, avšak vyskakovať sme si finančne nemohli, ona mi však nekúpila ani základnú drogériu, ktorú dospievajúce dievča potrebuje. Nesnažila sa ma nahlásiť na žiaden šport, krúžok, bola som jej ukradnutá. Ale pre seba si veci ako oblečenie, kozmetiku a podobne kupovala. Áno tiež potrebovala aj pre seba avšak nevidela žiadne potreby svojich detí, ani psychické potreby, všetky svoje potreby som si teda musela zabezpečiť sama, aj lekárov som si musela zabezpečovať sama...Začala som teda ako prváčka na strednej škole robiť, aby som si mohla aspoň nejaký ten základ kúpiť. Cez deň som bola v škole, do večera v práci. Začala som byť z toho unavená, mavať problém s pozornosťou, bolesti hlavy. Napriek tomu som sa učila celkom dobre, avšak občas som vynechávala vyučovanie, lebo som sa cítila veľmi unavene. Čo malo aj potom dopad na prospech správania v škole, ktorý mi mama nevedela odpustit. S rovesníkmi som si nerozumela, ja som totiž musela predčasne dospieť a nechápala som ich, ani tomu, prečo nemám kamaratov. Celú strednú školu som počúvala aká som sprostá, aká som krava neschopná, ako nezmaturujem. Do toho ma bil aj brat, keď mu niečo na mne nevyhovovalo - násilne gény po otcovi. Čo som však nevedela odpustit mame, že prehliadala tie facky, kopance, údery a modriny od môjho brata, tvárila sa, že to nie je nič vážne. Hlavne aby sme navonok vyzerali ako usporiadaná rodina. Raz to jedna známa povedala všeobecnej lekárke a v škole sa to riešilo, to som bola pred maminou rodinou ako čierna ovca, ja jej robím problémy a môj brat bol chudák. Všetci uverili jej, nie mne. Pretože ja som bola len dieťa, ktoré musí počúvať rodičov. A tak to dlhé roky pokračovalo, brat ma bil aj ako už dospelú (naposledy na mňa chcel ruku siahnuť na návšteve, mala som 27 rokov, ale to som povedala, že to bude posledná vec a podám už naňho trestné oznámenie). Všetko môjmu bratovi ospravedlňovala, prehliadala a ja som vždy za všetko mohla. Brat bol jej miláčik. A aj keď mu niečo povedala v zmysle, že to čo robí nie je správne, ale nikdy viac preto neurobila, aby sa násilne nesprával, nezasiahla. A ja som bola pre ňu tá hlúpa, ktorá nedokončí vysokú školu. Ale keď som už promovala, tak sa chválila aká som šikovná a ako mi dopomohla k tomu úspechu. Nech je všetko pekne navonok. A
áno dopomohla, dala mi strechu nad hlavou, dala mi jedlo, teplé miesto...ale nikdy mi nedala lásku, pochopenie, vypočutie. Keď som viackrát navrhovala aby sme o problémoch diskutovali, aby sme sa snažili problémy riešiť rozhovorom a hľadaním riešení, nikdy sa to nestretlo a pochopením. Každý čo i len krátky rozhovor skončil hádkou. Doma som pochopenie nenašla a ani vo vonkajšom svete, pretože som sa uzavrela do seba. Napriek tomu, že mám kamarátov a známych a najbližší vedia akú som mala minulosť, len veľmi ťažko sa citovo otváram ľuďom. Fungujem ako stroj.
A ani po rokoch si neviem nájsť cestu k mame. Vždy jej snaha o vyjadrenie akýchkoľvek citov ostane pri jej rozkazoch, výčitkách. Nič voči mojej osobe nerobí s láskou, všetko čo spraví je sprevádzané výčitkou....a ja už neviem reagovať inym spôsobom na jej správanie ako rozculenim sa a nadávkou na jej osobu. Uz som na ňu zanevrela. Chápem, že sa nezmení, lebo to tak nevníma, ale neviem jej odpustiť tie útrapy, ktoré mi spôsobila.
