Neviem komunikovať so spolubývajúcou

Ahojte, už dlhšie ma trápi jeden problém so spolubývajúcou a neviem vôbec ako sa mám k nej správať. Je veľmi milá, tichučká, strašne zakríknutá, nikdy sa nehnevá, nikdy nič nevyčíta, používa na všetko zdrobneninky a má aj taký jemný vysoký hlások. Má už niečo nad 30 ale výzorovo aj správaním mi príde ako dievčatko. Mám trošku pochybnosti či netrpí náhodou aspergerovým syndrómom. Problém je ten, že bývame iba dve a najprv som mala veľkú radosť z nekonfliktnej spolubývajúcej, ktorá upratuje, je milá a pod. Postupne som si ale uvedomila, že ma kamarátstvo s ňou ma veľmi stresuje a vyčerpáva. Vždy keď otvorím dvere a vyjdem z izby, hneď vyjde aj ona z izby a ide za mnou. Zakaždým keď sa idem najesť, keď chcem variť, alebo len keď idem do kúpeľne. Najťažšie je, keď si večer po celom dni v práci chcem pri večeri trochu oddýchnuť, neprejde občas ani pár minút a zakaždým otvorí dvere a posadí sa oproti mne. Ja začnem hneď pociťovať silnú úzkosť a búšenie srdca, začne sa na mňa prenikavo pozerať ale nič nehovorí. Niekedy sa spýta, ako sa mám alebo kde som bola ale čokoľvek jej odpoviem, často na to reaguje nijako alebo iba povdychom, max. jednám slovom. Keď som sa jej spýtala prečo je ticho, povedala že premýšľa, že nevie reagovať hneď. Keď sa jej spýtam nejakú vec, odpovie jedným slovom ale väčšinou až po polminúte, takže mne v hlave medzitým vyskočí 50 variánt ako by mohla odpovedať. Ona mi vysvetlila že nedokáže na veci reagovať hneď ani na otázky nevie ľuďom vôbec hneď odpovedať. Myslím si, že za to nemôže, je to asi nejaká jemná porucha ale mne to spôsobuje veľkú úzkosť a vždy sa cítim vyčerpaná keď sa usilujem o nejaký small talk. Keď večeriam alebo jem a ona sedí oproti mne a uprene na mňa pozerá bez slova, je mi tak ťažko, že nedokážem do seba dať ani večeru. Trpím trochu úzkosťami a to jej správanie ich vo mne ešte zväčšuje. Keď niekam idem, stále sa chce pridať a keď som jej minule už trochu podráždene povedala že chcem ísť von sama, tak sa skoro rozplakala v izbe a keď som sa jej spýtala, čo sa deje, po 2 minútkach ticha iba povedala že ona je tak strašne sama...ospravedlňovala som sa jej, ale bola ticho a vyzerala že sa rozplače. Celú noc som preto nemohla zaspať a trápila som sa, že som jej ublížila..na druhej strane, akýkoľvek rozhovor s ńou ma vyčerpáva, nezvládam to jednoslovné odpovedanie po minúte a to že len ticho sedí a strašne uprene sa pozerá..Neviem ako sa k nej správať. Keď ju odbijem skoro sa rozplače, keď som s ňou som zase nervozna a vyčerpaná ja...Má toto nejaké riešenie? Stretli ste sa s podobným typom povahy? Môže to byť asperger?