Doma vychádza zo mňa to najhoršie

Ahojte, ani neviem ako to v rýchlosti opísať. Už sú to 4 roky čo som sa osamostatnila z domu, kvôli zlým vzťahom hlavne s mamou. Teda neviem opísať ten vzťah ale bolo to niečo na štýl citovej závislosti, že sme na seba strašne naviazané a zároveň si ubližujeme. Teda mama ma odmalička držala veľmi nakrátko a veľmi úzko riadila/manipulovala môj život aj také detaily ako oblečenie, vzťahy s kamoškami, koľkokrát sa môžem osprchovať, koľko môžem vetrať v izbe a tak..až som sa stala úplne závislou na jej názore a roky sa pokúšam oslobodiť ale nejde to. Chodím domov len na víkend raz za 2 mesiace, dala som si takú hranicu a myslela som že situácia sa zlepší ale tie vzťahy sú po tých 2 mesiacoch stále zlé a je to ešte vyhrotenejšie. Doma väčšinou stále revem a z toho nakopeného hnevu chytím aj hysterický záchvat keď ma nikto nevidí a nepočuje tak revem, zúrim a neviem zo seba dostať ten nahromadený hnev. Aj teraz som došla domov a zase som sa mame bála povedať čo mi vadí že chcem ísť spať a potom od hnevu že som to nepovedala lebo som sa bála že zase mi vynadá a nebude sa so mnou baviť som dostala histerický záchvat. Neviem to vyriešiť predtým mi ľudia radili odsťahovať sa tak som to urobila ale ako keby to nevyriešilo ten problém. Hlboko vnútri je tam tá bolesť, tá naviazanosť, závislosť a strašne veľké množstvo hnevu. Chodila som aj 2 roky na terapiu aj platila za to dosť peňazí ale ako keby to nikam neviedlo. Aj teraz som doma od včera a zvažujem že si zbaliť kufor a hneď sa vrátiť že to tu ten víkend nedám.....neviem si už rady, je mi z toho občas tak ťažko, žeby som najradšej zomrela, ničí ma tento vzťah. Keď bývam mimo (so spolubývajúcimi) pripadám si ako normálny človek, keď som doma a videli by ste moje chovanie tak by ste ma zavreli na psychiatriu asi.