Sociálna fóbia,samota a impotencia.

Volám sa Patrik.Mám 38 rokov a velmi sa trápim.Mám chorú dušu a nefunkčné telo v
podstate celý život a cítim že som už došiel asi na koniec síl.Stále
plačem skoro nejem,skoro nespím,mám úzkosť a melanchóliu... mám pocit,že
je to ako hrozný sen,z ktorého sa už každý deň musím prebudiť,ale sa to
nedeje a ako mi bežia roky som osamelejší a osamelejší.Všetky moje túžby
po aspon prvom normálnom milovaní so ženou,kde zažijem orgazmus inak ako
vlastnou rukou a detičkách v postielke sa mi strácajú niekde za
horizontom a trhá mi to srdce z tela..Ono to celé začalo ešte v
detstve.. Tvrdá šikana 4 roky v škole k tomu otec alkoholik,ktorý keď už
som ho raz za čas videl,ešte mi pridával psychickým týraním.. v 14 stich
už som mal silnú sociálnu fóbiu,triasol som sa ako osika ked som mal
vystupovať odpovedať zoznamovať sa s dievčatami a pod a do maturity už
som riešil psychológa aby som vôbec dáko zmaturoval.Ten mi v týchto veciach trošku pomohol. Takže
práca a tieto veci tam som nejak začal fungovať,ale čo sa týka
vzťahov,dievčat a sexu tam to šlo celé zle.Nevedel som si nájsť lásku
mal som tú fóbiu pred dievčatami,bol som osamelý a už vtedy som sa začal
utiekať k pornu a veciam okolo toho a budovať si na tom závislosť.Ked si
ma potom predsa len v mojich 26 našla na pokeci moja reálna prvá a aj
najväčšia láska,nebol som už schopný normálne intímne fungovať ..Boli
tam stále nejaké tie moje úzkosti,bloky a predpokladám že velkú rolu v
mojom zlyhávaní už zohrávalo vtedy aj to porno.Napriek tomu to so mnou
vydržala skoro tri roky a ešte rok po rozchode mi napísala že nedokáže
bezo mňa žiť,ale už sa bojí vrátiť...To uvedomenie si toho prečo sa to
stalo ma už vtedy úplne položilo.Plakal som za ňou 2 roky.A aj kým sme
ešte boli spolu a začal som navštevovať sexuológa..predpísal mi nejaké
tabletky a tie trošku technicky pomohli ale v hlave už akoby to nebolo
tá túžba hoci som ju stále miloval proste už som netúžil po
sexe.Vzrušovalo ma len uspokojovať ju orálne,ale aj to som sa vedel
urobiť len vlastnou masturbáciou a rukou.Tak to mám celý život ešte som
nezažil jediný orgazmus ktorý by mi akokolvek spôsobila žena,nepoznám
ten pocit.Od rozchodu s mojou drahou prešlo desať ďalších rokov,mal som
ešte dva kratšie vzťahy z pokecu s mladšími dievčatami pár mesiacov,ale
sex už tam nefungoval v podstate žiadny.Mimo to to boli len roky
strávené celé večery pri porne a samote a občasné stretávanie s
dievčatami z pokecu,kde som aspon takto hladal nejaké uspokojenie a
blízkosť ženy aby som mohol masturbovať aspon pri tom jej orálnom uspokojovanía cítiť niekoho
pri sebe.Dnes už som v stave takej impotencie a závislosti keď už na mňa
nefunguje ani to porno a ejakuláciu dosahujem bez toho aby som musel mať
erekciu,alebo len slabú.Jedine kedy ešte zažijem normálnu erekciu to je
raz za čas,ked sa ráno zobudím.Došlo na mňa plné uvedomenie situácie a
samoty v ktorej som a velmi sa pre to trápim.Napomohlo k tomu aj
jedno 14 ročné dievča,ktoré som minulý rok aj s mamou na čas
prychílil k sebe,ked ich dedo vyhodil na ulicu taká rozvrátená
rodina..Ona pri mne aj spávala objímala ma chodili sme na výlety a ja
som v nej trošku stratil svoju samotu..vytvoril som si k nej silné
citové puto aj ked som vedel že moju situáciu to nevyrieši,ale niekoho
som mal..potom s mamou odišli za maminým priatelom...a teraz sa mi po
pár mesiacoch zas ozvala že by so mnou chcela znovu chodiť na
výlety a stretávať sa ..Je však v ôsmom mesiaci a o mesiac rodí
dcérku,ešte nebude mať ani 15..urobil jej maličkú nejaký 30 ročný chlap
s ktorým sú teraz vo vzťahu a samozrejme je zamilovaná do neho.Aj keby
som jej chcel pomôcť s malinkou a chodila by za mnou,bol by som šťastný
že ju vidím ,ale ešte viac by mi to ubližovalo...to vedomie kam som
došiel a v tej malinkej by som videl toho chlapa a všetky moje zlyhania
a nenaplnené túžby po vlastných detičkách a normálnom vzťahu.To
uvedomenie si všetkého ale došlo aj tak ono to už dochádza dlho,len si
to stále nechcem pripustiť a som skutočne na pokraji síl,keď už dalej
nevládzem a nechcem takto žiť.Chcem aby tí démoni opustili moju myseľ a
telo aby sa mohlo nejak vyliečiť.Myslíte prosím že to ešte
je vôbec nejako možné zvrátiť v mojom veku po tých rokoch a stave v
ktorom som? Je aspon jednopercentná šanca,cesta po ktorej sa dá vybrať
aby som sa mohol vrátiť do života?Alebo aspon možnosť ako sa s tým
všetkým vyrovnať,zmieriť a dojsť tú cestu aj sám?Ak áno dajte svoje rady ak ste si aj niekto prešiel niečím podobným,prípadne či vám niečo pomohlo z takéhoto stavu sa vrátiť naspäť?Lebo sa utrápim takto zachvíľu až k
smrti.Ďakujem Paťo