Zdravím, mám to v živote dosť blbé. Mám 23 rokov a som v stave že som pripútaný k posteli. Na jednej strane môžem byť rád že ten môj stav sa môže zlepšiť no na druhej strane psychicky to asi nedám. Mávam pocity že aj jeden den života je pre mna vela a že žiadnú situáciu, ktorá sa mi vynorí v hlave, jednoducho nedám. A to ešte pred pár mesiacmi som také pocity nemával. Je to strašné, ešte moja matka je alkoholička a to čo je mi lepšie nato nepozerá skôr to berie ako že si vymýšľam, a to že som iný ako ona toto neberie vážne. Ale moje problémy sú hlavne tie psychické. Zase by som chcel spomenúť že fungovať ako ostatní by som asi nedokázal. Problém je že musím na sebe pracovať a tvrdo makať ale psychika ma zviera tak, že ledva nájdem v sebe silu pohnúť sa. Rád by som sa vás opýtal či je to vážne psychikou leb je to nepríjemné a normálne sa bojím dalsieho dňa čo prinesie. Nechápem ako ludia bez problémov zvládajú situacie ktoré su pre mna nezvládnutelné. Trápi ma to natoľko že samovraždu by som videl ako jediné východisko. Lenže nechodím. Fakt sa psychicky cítim tak nepohodlne že neviem. To sa ani nedxá opísať. Proste cítite že už nevydržíte no svet ide veselo ďalej. Celý svet mi príde že sa nedá zvládnuť. Naozaj sa vás chcem opýtať či to je to čo dokáže psychika lebo moje správanie je také (poviem to na príklade) že riskoval by som aj nejaký smrteľný vírus len zato aby mi bolo lepšie.
Psychické peklo
Si mladý chalan a nevidím dôvod ,aby si svoje ťažkosti riešil samovraždou. Pravdepodobne trpíš na tetániu. /Nie tetanus, to je niečo iné/. Je to psychická porucha, ktorá sa dá stimulovať liekmi. Prispieva k nej aj domáca klíma. Myslím tým stres z domáceho prostredia. Si pravdepodobne citlivá povaha, ale nič ťa nemôže donútiť ,aby si si vzal život. Vyhľadaj si prosím ťa odbornú pomoc a podľa možností sa snaž vymaniť z prostredia v ktorom sa nachádzaš. Riešenie isto existuje.Pamätaj. Nie si jediný ,kto sa takto brodí životom. Ak to zmenť dokážeš, a ty to dáš, tak budeš fungovať úplne normálne. Daj potom vedieť ako si sa s tým popasoval
Juro
ahoj, začnime tak do radu. Čo sa stalo? Prečo si pripútaný k posteli? Ja som pochodila rovnako, mala som zápal mozgu a aj po prepustení z nemocnice som nevedela samostatne chodiť. POtom sa mi stav zlepšil natoľko, že som dokázala predpoludním niekoľko hodín ako tak fungovať, potom som mala každý deň migrénu, nevedela som chodiť, iba som ležala. Zápalová lézia mi zničila centrum rovnováhy v pravom vnútornom uchu a malo to trvať 4 mesiace, kým tú funkciu prevezme ľavé vnútorné ucho a mám vedieť riadne chodiť. Tak som nechápala, prečo to dokážem len niekoľko málo hodín. A zistilo sa, že psychika. Depresia, úzkosť, vraj nervové zrútenie.
Nechcela som tomu veriť, až podanie antidepresív a to, že mi následne začalo byť lepšie ma presvedčilo, že je to z toho.
Robila som si starosti o budúcnosť. Nejak tak, čo majú deti, a čo má manžel z manželky a matky, ktorá stále iba leží a nezvláda domáce práce a ani rozprávať sa s nimi nevie, lebo ju bolí hlava? Nepripadala som si ako nejaká zmysluplná existencia, aj keď myšlienky na samovraždu som nemala. Vlastne ani emócie nie. Z ničoho som nebola smutná a nič mi nespôsobovalo radosť. Teraz som 11 mesiacov po nasadení antidepresív, samostatne chodím, a našla som si prácu, ktorá ma vnútorne napĺňa a zaujíma. Takže psychika a fyzika ovplyvňujú aj chémiu v mozgu, ktorý potom neriadi všetko tak, ako má. Takže si treba požičať chémiu z liekov, aby mozog fungoval, a ten dá potom viac do poriadku aj celé telo.
no najlepsie by bolo, keby si mal nejakeho psychologa s ktorym by si sa o tychto stavoch rozpraval.
