Bola by som rada, ak mi poradíte alebo sa podelíte s podobnými skúsenosťami. Ani neviem ako začať. Už od mala ma rodičia zhadzovali. Pred známymi ma ponižovali, neustále ma porovnávali s "úspešnejšími", v ničom mi neverili a ani si neposmeniem na nejakú pochvalu. Možno to vyzerá banálne ale ako dieťa som si to veľmi brala. Kvôli tomu som bola v škole tichá, bála som sa ľudí a toho, čo si o mne myslia, preto som sa im vyhýbala. Z toho obdobia mám aspoň jednu kamarátku. Stretávame sa tak 3x do roka a nie sme k sebe ani moc otvorené. Na strednú som sa tešila, brala som to ako nový začiatok. Chcela som sa veľmi dostať na obchodnú akadémiu, no naši mi stále prízvukovali že som neschopná a na toto nemám. Celý 9.ročník som preplakala. Celé prijímačky mi hrali v hlave slová mojich rodičov a nakoniec som sa na školu ani nedostala. Namiesto toho, aby za mnou naši prišli a nejak utešili, povedali mi, že mi to vraveli že na to nemám a o to viac mi to bolo ľúto. Na moju vysnívanú školu som sa síce nedostala, no aj tak som sa na strednú tešila. Našla som si tam pár kamarátov a kamarátok, za ktorých som bola neskutočne rada, trávili sme spolu veľa času a už som si myslela že prišiel zlom, kedy sa budem mať dobre ale asi nič netrvá večne. Naši mojich kamarátov neschvalovali, robili všetko preto aby sme sa nemohli stretávať. Vraj to neboli ľudia pre mňa, no pritom, nepili, nefajcili a dobre sa učili, jednoducho slušní ľudia, preto neviem čo im vadilo. Vydávali sme sa potom už len v škole kde na mňa naši nemali dohľad. Aspoň to som si myslela. Raz prišla mama do školy a ako posledná hysterka nahúkala na mojich kamarátov aby sa mi vyhýbali. To ma neskutočne zlomilo. Samozrejme sa mi potom už vyhýbali ale nezazlievam im to. Najhoršia rana to bola pre moju psychiku. Od vtedy som preplakala celé noci, už som nebola schopná sa radovať. Často som mala migrény a vysoký tlak. Jedinou mojou záľubou bolo ležanie s plačom v posteli od rána do večera.
Najhoršie je, že sa nemám komu vyspovedať,preto asi píšem sem. Nadvodou ma drží len myšlienka, že sa raz odsťahujem a preruším s rodičmi kontakty. Všetkým, ktorí prežívate to isté prajem veľa síl...
Mám 18 a už nevládzem
/Fox17/ vzdy mozes zacat odznovu, mas moznosti, neries co ini hovoria, dokaz sam sebe ze mas na to dosiahnut co chces)
Ahoj, nepíšeš, či ešte stále chodíš do školy, alebo už nie. Ak si chodila na učebný odbor, prihlás sa na maturitné štúdium, podľa Tvojho príspevku tu si dosť inteligentná na to, aby si to štúdium zvládla. Okrem toho si nájdi brigádu, kde budeš pár hodín pracovať. Stretneš sa tam s inými ľuďmi, s ktorými sa budeš možno cítiť dobre, navyše si privyrobíš a bude to prvý krok k samostatnosti. Ak chceš, prihlás sa na maturitné štúdium do iného mesta, s tým, že si požiadaš o internátne ubytovanie. Kým študuješ, rodičia sú povinní Ťa živiť. Keby Ti odmietli dať peniaze, obráť sa na Úrad sociálnych vecí a rodiny.
Škoda, že si takej slabej povahy, mne keby toto rodičia robili, aj keď už asi 7 rokov žijeme bez oca, tak by u mňa veruže nepochodili. Ak je všetko pravda a je to tak ako píšeš, tak tvoji rodičia by si zaslúžili poriadny preplesk bez pardonu.
Zhadzovať svoje dieťa pred ostatnými ? Zakazovať kamarátov, ktorí sú slušní, nefajčia, nepijú, dobre sa učia ? Ponižovať svoje vlastné dieťa ? Tvoji rodičia očividne nemajú všetkých päť pokope a jediní, ktorí nesú vinu, sú oni a nie ty.
Máš psychicky chorých rodičov. jediná možnosť je áno.. odsťahovať sa a prerušiť kontakty. neviem načo by ti boli. a takisto si im ty na príťaž. vykašli sa na nich. rodičia nie sú rodičmi preto, lebo ťa stvorili. ale preto, lebo plnia určitú funkciu. no a títo ju neplnia. a hlavne.. prečo vnímaš čo o tebe rozprávajú? vnímaj čo cítiš ty. ako to cítiš..
Každý ma milión dôvodov, prečo mu v živote vadíš a budeš vadiť. Ale to je milión JEHO dôvodov, výsledkom JEHO logiky. Nestotožňuj sa s ich názormi, pretože to by znamenalo prestať žiť svoj život podľa svojich potrieb, zásad, zvyklostí a žiť život niekoho iného podľa jeho zásada, potrieb a zvyklostí. Čiže stať sa otrokom niekoho, komu na tvojom živote vlastne ani nezáleží. Pretože ak by záležalo, tak by viedol dialóg. A nie ti vnucoval svoj vlastný monológ.
Keď prší, otvoríš dáždnik. Keď ti je zima, ideš dnu. A keď na teba niekto srší tebe nelogické myšlienky na tvoju osobu, tak takisto otvoríš nejaký štít. Tak ho otvor.. Najhoršie čo môžeš urobiť je, rozmýšľať o týchto myšlienkach. Prečo by si to vlastne robila, ak nemajú tí ľudia pravdu? Oni o tebe nerozmýšľajú. Chcú ťa len nahnevať, demotivovať alebo sa na tebe vyventilovať.
Pamätaj.. Najhoršia reakcia pre takýchto ľudí je: Žiadna reakcia. Tá dokáže potrestať najviac. Že opačná strana si uvedomí, že stratila zbytočne čas. A že jej názory sú nepodstatné. A prestane s tým.. Nereaguj na nich, rob si ďalej svoje. Pripravuj sa do svojho vlastného života. Čakajú ťa úžasné chvíle osoby. Týmto tráv svoje osamotené dni. Plánuj si, ako budeš bývať, čo budeš variť, ako budeš tráviť voľný čas, ako si hľadáš a máš priateľov. ako prideš domov večer a tam nikto, len ty a tvoja sloboda. ešte budeš na tomto svete desiatky rokov. neboj sa. život práve začína :)
