Trápim sa pre bývalého

Ahojte, píšem sem, lebo ma zaujímajú nestranné názory aj keď to bude asi trochu dlhšie. Mala som priateľa, s ktorým sme sa rozišli. Prvé mesiace vzťahu to bolo úžasné, mala som pocit, že som konečne stretla niekoho, s kým si rozumiem a kto rozumie mne. Veľmi som ho ľúbila. Potom nastali prvé problémy, začal uprednostňovať všetko predo mnou, kamarátov, zábavu, chlast, proste všetko. Dával mi pocítiť, že nie som na prvom mieste aj keď tvrdil opak. Stretávali sme sa málo. Stále mi písal ako ma miluje a veľa preňho znamenám, ale začali sme sa hádať aj na maličkostiach aj na väčších veciach. Začala som brať antikoncepciu (kvôli zdravotným problémom, nie proti otehotneniu). Odjakživa som bola veľmi temperamentná a náladová, ale po tabletkách to bolo ešte horšie. Často som plakala, menila nálady, mala som stresy v práci aj v škole, bolo toho na mňa veľa, on to so mnou nedával, chvíľu ma podržal, potom mi vravel, že som šibnutá. Potom sa to ustálilo. Ale začal mi dávať milión dôvodov na rozchod – stále alkohol, hry, kamaráti každý víkend, zhadzoval ma pred ľuďmi a ponižoval, prezrádzal im moje osobné veci, smial sa na mne, každú nedokonalosť na mojom tele alebo na tvári musel komentovať aj nahlas pred ľuďmi, rušil naše stretnutia kvôli alkoholu a potom to zvaľoval na mňa, že za to môžem ja, neozýval sa mi aj celý deň, vypínal si mobil, nevedela som ani či je v poriadku, potom ma prišiel prosiť o odpustenie. Bola som frustrovaná a zmätená. Milovala som ho, ale v skutočnosti len toho, kým bol na začiatku. A tak sa začal kolotoč rozchodov a návratov. Raz sa vrátil on, raz ja. Moje emócie boli už natoľko vyhrotené, že som jeden večer, keď mi zase niečím ublížil, dokázala naňho nakričať, že je koniec a odchádzam a ráno som sa vrátila, pretože mi to prišlo ľúto a mala som nehynúci pocit, že to musím napraviť a dať nám šancu. Toto sa opakovalo stále. Možno to bol môj obranný mechanizmus – povedať, že je koniec, aby sa trošku spamätal a všímal si ma. Ale veľmi som svoje správanie potom ľutovala a prosila ho, aby sme si ešte dali šancu, veď sa predsa ľúbime. Ja nie som ten typ na jednorazovky a striedanie partnerov, mám rada istotu a stabilitu a on mi to proste nedával. Nikdy som pri ňom necítila, že som jeho jediná, že je so mnou spokojný. Potom ma už vysmieval, čomu plne rozumiem, veď také správanie sa nedá už potom brať vážne. Kamaráti (aj naši spoloční) mi dávno radili, aby som od neho odišla, že sa ku mne správa hrozne, že pije, že s ním nikdy nebudem šťastná. Nepočúvala som ich. A nakoniec odišiel on. Chápem to, správala som sa zúfalo, sama som sa tým ponižovala a dávala mu dôvody, aby si myslel, že som fakt šibnutá. Ale on mi dával toľko dôvodov na plač, hnev, frustráciu, napísala som len zopár. Ja som si svoje chyby priznala, ale on si neuvedomuje, že by sa ku mne správal zle (aspoň tak mi to povedal). Navštívila som odborníka a potvrdil mi, že psychickú poruchu nemám, to mi len môj bývalý tĺkol do hlavy, lebo som navštevovala psychologičku aj predtým (učila ma zvládať stresové situácie, viac si veriť, v škole ma ako dieťa šikanovali, takže moje sebavedomie bolo vždy nízke), tak on si asi myslel, že som narušená. Ťažko sa mi so všetkým, čo som pri ňom prežila vyrovnáva, kvôli nemu sa pokladám za zlého človeka a neviem normálne fungovať. Bojím sa, že sa tak budem správať aj k ďalšiemu partnerovi, aj keď pred týmto som mala vzťah a nesprávala som sa tak.