Zdravím.
Mám 20 rokov. S priateľkou sme polroka. Ona má 19, za chvíľu taktiež 20 rokov. Dali sme sa dokopy ako dvojročný dobrý kamaráti. Mám pár dôvodov prečo mám strach a mierne pochybujem. My si vo všetkom rozumieme, naozaj sme si veľmi podobný. Žiaľ niekedy ju chytí neskutočná náladovosť, až to môj rozum nepoberá. Jednu chvíľu je smutná, zamýšľa sa nad hlúposťami, po pol hodine zase chytí nervy lebo sa jej niečo nepáči. Po 5 minútach sa už smeje na všetkom čo príde. V nervoch a v amoku dokáže povedať čokoľvek, myslím si že keď chytí nervy tak by ma poslala aj kadeľahšie, lenže potom by to ľutovala.
Vo všetkom jej pomáham, študuje. Pomáham jej najviac ako viem, čo si zmyslí tak sa jej snažím dať, milujem ju, dávam jej to patrične najavo. Do ničoho ju netlačím, to aby ona bola šťastná mi je vždy prvoradé, aj keď viem že niekedy je to aj cez to že mne nálada klesne. Okrem toho má rada alkohol, a svoje kamarátky. Síce dáva mne prednosť, ale myslím si že keď skončí táto karanténa tak sa pôjde so svojimi kamarátkami niekde odpáliť (opiť). Veľmi mi na nej záleží, viem že má v sebe potenciál len často na to zabudne a upustí sa. Príde mi veľakrát že je ako také nevykvasené dieťa.
Ona si ma váži, hovorí mi aký som v jej očiach super, žiaľ keď dôjde na pár vecí a keď sa na to obzriem spätne tak mám pocit že komunikácia nás dvoch je závislá predovšetkým na mne. Pokiaľ ja odpoviem jednoslovne, alebo odpíšem (v momentálnej situácii) tak som ten najhorší na svete, a hneď mi putuje otázka že prečo som sa urazil, že čo mi je. Ja jej jednoslovné odpovede prehliadam aj keď mi to veľakrát trhá žily.
Ďakujem krásne sa Vaše názory.
