Ahojte, :) chcela by som sa spýtať spolubojovníkov čo trpia ľahšími depresiami a úzkostnými poruchami.panickými poruchami ako to znášate? koľko vám trvalo kým ste mali ako taký pokoj od prepuknutia problému? čo vás motivuje?? mne úzkostná porucha prepukla pred 11. mesiacmi. Ochorela som a nevedeli 2 mesiace čo mi je strašili ma všelijakými diagnozami... tvrdili mi že to mám z rodinných problémov... keď mi určili diagnózu tak som sa doliečila bohužiaľ uzkostná porucha už neodišla. Mala som 4 väčšie záchvaty ... 1.x krát som si myslela že zomriem... 2. krát som si myslela že zošaliem čakala som kedy mi začnu halucinácie, potom sa mi vtierali myšlienky ako sa zblaznim zatvoria ma neuvidím rodinu alebo sa zblaznim a niekoho ohrozím alebo seba že sebe alebo niekomu niečo spravím.Nikdy som to nemala v úmysle iba som sa bála že o tom ani nebudem vedieť a pritom ani neviem prečo by som sa mala zblázniť a ako to vyzerá :D ... postupne sa po 5 mesiacoch samo začalo zlepšovať ale už som bola strašne vystrašená a ešte som. Bojím sa chorôb neustale sledujem svoje správanie a zdravie... asi 15 dní z mesiaca mám neprijemný pocit a som v takej obave že sa to vráti, navštevujem psychoterapie a veľmi mi pomáha šport... stavy zrútenia už nemám odišli sami ale bude mi ešte niekedy uplne dobre? budem ešte niekedy cítim uplný pokoj? život bez obavy ? zatiaľ ma to nijako neobmedzovalo v práci lebo aj keď som mala najhorší stav trval 1-2 dní a bola som práve mimo práce. Kým sa dá tak neberiem lieky.... ako ste na tom vy??? viem že týmito poruchami trpia mnohý ľudia... nie je zaujímave že sa v tom ,,stave" bojíme toho istého?
Skúsenosti s úzkostnou poruchou
Ahoj, ja bojujem uz 10 rokov. Zacalo mi to po rozchode, nemala som sa kam vratit, kedze nemam nikoho. Ja to mam z toho, ze ma opustili a ti, co ma vychovali umreli, a som bez rodiny vo svete, uplne sama a bez prostriedkov, kedze o dom sa postarala ´rodina´. Neviem s tym bojovat, niekedy myslim, ze sa aj zabijem. Neberiem antidepresiva, aj ked ich mam stale doma predpisane. Citalec + Frontin. Bojim sa, ze sa mi vratia panicke ataky, naposledy som ho mala v lete vo Viedni, musela som utiect, znicilo mi to cely den a nasledujuce dva tyzdne som lezala ako bez duse. Ked je najhorsie dam si Lexaurin. Nikdy sa nevyliecim, lebo u mna to ma pricinu a ta sa vyriesit neda, rodinu uz mat nikdy nebudem, cize pricina stavov zostane navzdy. Jedine, ze by som vyhrala v loterii, potom zmiznu aj obavy z toho, kto sa o mna postara, ked napriklad ochoriem, a nebudem schopna robit a platit najom. Lenze peniaze nemam, takze je to dokola kazdy den to iste. Skapem niekde pod mostom ako bezdacka, ako nahle sa stanem praceneschopnou. A kedze tieto stavy k tomu pomaly smeruju, tak bohuzial ratam uz aj s najhorsim
