Nulové sebavedomie a sebadôvera strašne ovplyvňujú môj život

Príspevok v téme: Nulové sebavedomie a sebadôvera strašne ovplyvňujú môj život
Shiksa

Píšem, pijem a uvažujem nad tým prečo som tak zbabela, že si nedokážem siahnuť na život.

V skratke, mala som zle detstvo, rodicia mali opačne hodnoty a názory, stále sa hádali, nakoniec rozvod,súdy, exekútorka, vyhrážky. Až dodnes chodím s otcom na sud, už ako dospelá vysokoškolacka. Nulová pozornosť a láska, neustála kritika.

V škole to bola šikana, najmä na strednej od jedného spolužiaka z bohatej moslimskej rodiny, ale ten šikanoval viacerých. Rodicia mi nedali zdravé sebavedomie a tak som bola hanbliva a utiahnuta, dokonalý terč pre takýchto vrátane mojej triednej, ktorá si tiež na mne hladkala ego. Zvrchu sa na mňa pozerali vždy ti, čo mali oboch rodičov a dokonalú rodinu.

Na VŠ sa už každý stará o seba, čo je fajn. Ale aj tak mi chyba nejaký vzťah. Kamošky som mala na ZŠ 3,na SŠ 2, niektoré sú odstahovane a žijú si svoj život a s niektorými som to skončila pre opakovane ohováranie. Na VŠ mam 2, s ktorými sa 95% času bavíme o škole a tak 5% trochu o chlapoch a frajeroch.

Vo voľnom čase nemám kam s kym chodiť a samej sa mi nechce alebo je mi trápne. A na jednej strane som aj rada, lebo ušetrím peniaze, neskôr vysvetlím. Aj pozývam tie z VŠ ale tie sa vždy nejak vyhovoria. Tak som sa už zaregistrovala aj na jednej stránke aby som si nasla partacku/partaka na nejaký low-cost trip do Európy. Aspoň niečo zažiť. Z Badoo som sa 2x stretla. S jedným som si šla zaplávať na Draždiak, s druhým 2x na diskoteku. Nič som s nimi nemala, len som aspoň mala s kym tráviť čas a nemusela sa báť ze ma potom bude niekde ohovarat. Ale aj tak to nie je ono, nie sú mi blízki.

Mam frajera, ktorý je starsi o 25r. a keď sme spolu je mi super, tiež nemal ľahké detstvo, ma tiež úzkosti napr, vo veľa veciach ma vie pochopiť, podporiť, pochváliť, je mi blízky, je to dobrý človek, pomaha iným, ale už neviem znášať viac tento vzťah a zároveň sa neviem rozísť, dnes mi tie baby z VS povedali, že je to preto ze sa nemám rada. A uvedomila som si, že majú pravdu čím ešte viac vzrástla nenávisť k mojim rodičom. Totiž môj frajer veľa z psychológie vie aj z reči tela vyčítať a on vie že mám veľké problémy so sebadôverou a sebavedomím. A možno preto mi neskutočne ublizuje nedokazatelnym spôsobom - ozýva sa mi len párkrát do roka, vyše mesiaca vie nezavolat, nenapísat, ignoruje ma aj keď vidím ze je na fb, a potom sa ozve a pozve ma na nádhernú dovolenku kde sa ku mne správa ako ku kráľovnej. Ale len na par dni. Potom zas ta ignoracia. A nie, nie je prachac ani zenac, sú to low cost tripy na par dní a nie nemá ma len kvôli sexu, lebo 3 zo 4x do roka mu to ani nefunguje nakoľko kombinuje alkohol s xanaxom. Ale som závislá aj od tých pár pekných chvíľ ktoré s ním mam a preto sa s ním neviem rozísť, vzdy sa tak teším lebo viem ze mi bude dobre, hoci len na par dni. Potom zas niekedy ja pozvem jeho, ale v podstate sa väčšinou vidíme len pár dní do roka na tych dovolenkach.

Ale vnútri počas doby neozývania rastie voči nemu obrovský hnev. Už som mu to raz vyčítala ale nezmenil to.

Prachy potrebujem, na byt (doma je to peklo, k frajerovi zatiaľ ísť nemôžem a chcem mať niečo vlastne, spoliehať sa na chlapa je samovražda) a na svoj vzhľad, už som si zarobila na auto, vodicak, strojcek na zuby, plastiku uši, momentálne ešte zarábam na plastiku prs neskôr na plastiku nosa. Tento rok mam podstúpiť aj operáciu sanky co našťastie hradí poisťovňa na odstránenie mierneho predkusu, už skoro rok nosim strojček. Zarábam si normálne i tantra masazami. Nie, nemám výčitky a nie frajer to nevie. Necítim výčitky, lebo on mi ublizuje oveľa viac. A nerobím to len pre prachy, páči sa mi aj pozornosť tých mužov, ktorej sa mi od frajera nedostáva, ich dotyky, v reale som aj tak antitalent na zoznamovanie a opäť neverím si. Veľakrát príde aj pekný chlap, pri ktorom by som si niekde v bare ci v škole povedala, na toho nemám a tam sa dozviem že mám, že sa mu aj ja pacim. Aj pochvália často prsia, ale aj tak si ich idem urobiť, nepomáha to.

Som v poslednom ročníku, škola mi ide, aj keď si pri skúškach nikdy neverím. Skoro všetko som spravila , čaká ma už len prax. Avšak naschval som si jeden predmet nezapisala, aby som si musela predlžovať ročník. Nie preto ze ma teší ze budem musieť platiť 850e za školné, ale preto ze absolútne neverím, že by som sa dokázala do júna pripraviť na tie štátnice a spraviť diplomovku. A to nie ako pesimistka, ale ako realistka, jednoducho nemám na to pamäť, veľa vecí sa tam treba biflit a nejde to len tak logicky vyvodiť. Okrem toho, hrozne si chcem zarobiť a uz konečne do leta stihnúť aj prsia, čo asi nik neprijme a ešte ani neviem ako sa tam dopravim, kto mi pomôže po opke a tak. Tento rok ma čaká aj operacia sanky, ale neviem kedy, celustny nevie ešte ze predlzujem ročník a hanbim sa v tom priznať lenze ak operacia padne akurát pred tými štátnicami budem to musieť presunúť (tu opku) alebo neviem co mu povedať. Potom po statniciach už budem len pracovať a nebudem mat veľa možnosti chýbať z prace + nechcem v práci spomínat že idem na nejakú plastiku musim všetko až na ten nos stihnúť tento rok, jedine teraz mam dokonalú príležitost. Ešte ani frajer nevie, že predlzujem ročník, a nikto nevie to, že som to spravila naschval.

V tej normálnej práci je to ako tak ok, ale mam hnusneho šéfa, ktorý na každého kriči a dava robiť mne a kolegom aj to, čo nášmu miestu neprinalezi, stále nás jedného pred druhým zhadzuje. Uvažujem že odtiaľ odídem a ostanem len pri tých tantramasazach zatiaľ, lebo aj tak si príliš neverím, už teraz sa bojim pohovorov v budúcnosti lebo mam pocit ze každý akoby už odjakživa vedel, čo tam presne odpovedať a ako reagovať, ako si veriť a pôsobiť dobre, ako a aký plat si pýtať, len ja nie. Neverím si teda ani vedomostne, vsak ani pri tých skúškach hoci ich vždy dám veľmi dobre, čo vždy pripisujem šťastiu a ze mi padla dobrá otázka.

A teraz asi chápete ako mi nedostatok sebavedomia a sebadôvery ničí život. Neverím si co sa tyka práce, školy, mužov, kamaratstiev :( Nemam rada svoje telo a tuzim ho meniť. Cítim sa strašne sama, stále sa naháňam za prachmi a nemám nikoho blízkeho okrem frajera, ktorého zaujímam len párkrát do roka. Strasne tuzim nebyť ale ťažko ísť proti pudu sebazáchovy a neistému koncu. Strašne som to potrebovala dostať von, hoci len anonymne, ďakujem za prečítanie

Kamka2

Smutné čítanie. Mala si to v živote zatiaľ určite veľmi ťažké, ale už len to že si to doteraz dokázala vydržať a úspešne postupovať na vysokej škole ukazuje, že si silná... Podľa mňa by bola veľká škoda si siahať na život. Ešte nevieš čo Ti prinesie; za niekoľko rokov na tom môžeš byť úplne inak, oveľa lepšie... Ohľadne toho sebavedomia, možno by si mohla vyskúšať kognitívno-behaviourálnu terapiu na pomoc odbúrania tvojich rokmi a prostredím zažitých mentálnych vzorcov ktoré ti spôsobujú pocit že si nedostatočná. Je to len mentálne nastavenie ktoré treba zmeniť - preprogramovať - ale na to je asi najlepší kvalifikovaný odborník.