Čím viac na mňa tlačia mať dieťa, tým viac sa toho bojím

Ahojte, neviem či má zmysel to tu vôbec písať, keď moje problémy za mňa nikto nevyrieši, ale možno mi pomôže len to že sa tu z toho "vypíšem", dostanem to zo seba von a možno si uvedomím aj niektoré veci. Tak sa vopred ospravedlňujem. Manžel strašne túži mať dieťa. Hovorí mi o tom už od kedy sme spolu. Po svadbe som mala ešte posledný rok na VŠ takže som chcela ešte dorobiť školu a teda dieťa som ešte nebola odhodlaná mať. No viete ako to je mala som síce brigádu ale skoro všetko som minula na poplatky škola, cestovanie, jedlo, telefón, poistka a do toho sme ešte prerábali teda aj to čo som ušetrila šlo preč....a teda všetko ostatné ťahal manžel a ja som sa cítila strašne že som mu na obtiaž že mu neviem pomôcť viac :/ nie to ešte mať dieťa a zasa byť na tom istom platovo ako keď som mala len brigádu. Úprimne som sa tešila kedy konečne skončím školu a pôjdem pracovať za normálny plat a budeme si môcť poplatky rozdeliť a tým mu trochu pomôžem a aj niečo našetríme. Samozrejme neušetrili sme nič lebo sme znova začali prerábať ďalšiu časť domu a zasa ide všetko tam. Máme vysoké poplatky a keď všetko manžel poplatí neostane mu nič. Teraz sa to otočilo a posielam mu ja peniaze a má výčitky a hovorí že si pripadá neschopný lebo ho musím živiť. (predtým robil na kamione teraz ostal robiť doma hlavne kvôli tomu že by sme chceli babo a už proste nechcem byť toľko sama doma a chce byť aj on pri mne teda neľutuje odchod do druhej roboty aj keď šiel platovo o polovicu dole). Tak preto som myslela že sa vcíti do mojej situácie že sa budem cítiť potom tak isto ako on teraz lebo zasa bude všetko ťahať on. Vysoké poplatky máme lebo platíme hypotéku a platí energie nie len za nás ale aj za svokrovcov, ktorí bývajú dole a teda tým, že sú na dôchodku vkuse sa kúri, beží telka, práčka, sporák atd...je to iné ako keby sme len dvaja čo pol dňa sú v práci a teda je všetko vypnuté. Áno poviete si prečo to neplatíme na polovicu lebo sme tam dve samostatné rodiny, ale tým že prepísali na manžela dom tak sme nechceli aby platili niečo za nás proste nám to bolo blbé a dali sme si všetko na seba. Takže aj z tohto dôvodu dieťa odkladám lebo chcem aby sme najskôr dorobili, znížili výdavky a pomaly šetrili lebo viem že potom to už pôjde odložiť aj niečo bokom. Nechcem všetko naraz - aj prerábať aj mať dieťa, lebo viem, že to nebude ľahké. Druhá vec prečo to odkladám je aj tá, že sa bojím o robotu. Nie som v nej ešte ani rok a mám zmluvu na určito. Teraz by mi ju mali vo februári predlžiť, ale neviem či mi ju dajú znova na rok alebo už na neurčito. A bojím sa že keď odídem na materskú, tak keď sa vrátim nájdu si dôvod ako ma vyhodiť tak aby mohli. :/ Lebo keď som šla do zamestnania aj toto bola vec ktorú riešili aby som im hneď neodišla na materskú. Ďalšia vec, možno to vyznie hnusne, ale nemyslím to tak zle ako to možno pochopíte, ale tešila som sa po škole že začnem zarábať a konečne si budem môcť dovoliť niečo dopriať aj sebe po čom túžim bez nejakých výčitiek, či si to môžem dovoliť alebo nie a trošku si užiť tú slobodu, voľnosť že som neni nikomu na obtiaž že sa viem postarať sama o seba. Fakt aspoň len rok dva...rok už prešiel no zatiaľ som si všetko odopierala nakoľko trebalo dať peniaze inam na dom a pod. ale to mi nevadí, proste bolo to pre nás. Toto ma trápi najmenej a užívať si budem aj s babom. Lenže bojím sa takého záväzku. Bojím sa či budem dobrá mama, či sa budem vedieť o malé postarať, bojím sa že mu nebudem môcť dať to čo bude potrebovať a áno bojím sa strašne aj tej bolesti - pôrodu proste ten klasický strach z neznámeho, ale to si hovorím že budem mať na to 9 mesiacov aby som sa na to pripravila, že to bude dobré. Teda snažím sa nejako ukľudňovať a najlepšie pre mňa je keď na to nemyslím a nerobím si zbytočne stres. Lenže skoro každý deň sa nájde niekto kto začne do mňa rýpať a pýtať sa kedy už a dávať rady že už by bolo na čase a na čo čakám ....akože ozaj?? A potom znova na to myslím a znova som v strese a znova vo mne skončí aj to malé odhodlanie ktoré som nabrala. Lebo nechcem si urobiť dieťa v štýle že "no dobre tak poďme ho teda robiť lebo už mi to veľa ľudí hovorilo tak asi by som ho už mala mať" Nechcem aby to bolo tak silené a plánované proste keď to má prísť príde to a potom sa budem z toho tešiť lebo to bude ozaj prekvapenie. Áno iné bude keď sa nebude dariť potom to už človek musí organizovať...Najviac ma dostalo keď mi kamarát vyčítal že mi ide iba o peniaze lebo som mu hovorila že sa bojím o robotu že chcem ešte počkať aspoň na dobu neurčitú keď mi dajú. (naozaj by som nechcela o ňu prísť). A on na mňa toto... hlavne že keď mi ponúkal robotu kým som nemohla nič zohnať a chceli ma zamestnať ako dispečera ND tak ma odmietla jeho žena lebo jej reakcia hneď z fleku bola "no isto nie... ju zamestnáme a hneď pôjde na materskú" tak čo sa mi akože čuduje?! ....Od včera som začala brať kys. listovú ktorú mi odporučila lekárka, manželovi som to nepovedala lebo sa bojím že bude z toho tak nadšený, že bude na mňa tlačiť ešte viac aby to už bolo hneď a bude s každým o tom hovoriť a ja to budem zas počúvať každý deň z každej strany a to nechcem lebo začnem myslieť hneď na to či na to máme či ho budeme vedieť zabezpečiť potom myšlienky že to strašne bolí atd....a zas to isté dookola uisťovať sa či to bude správne rozhodnutie alebo nie. Čím viac na to myslím tým viac sa toho bojím proste som si povedala začnem postupne, začnem toto potichu brať a pripravovať sa na to a vyrovnať sa s tým strachom sama so sebou a dávať ten stres preč a keď príde na to tak už si pozor nedám a postavím ho pred hotovú vec že to teda skúsime. Potom keď už budem tehotná, už mi to bude jedno nech o tom hovoria koľko chcú proste už viem, že z toho necúvnem, tak už sa len budem musieť na to pripraviť. No teraz kým to ešte viem ovplyvniť, nechcem každý deň všade počúvať KEDY UŽ?? Toto ma strašne odrádza :/ A najviac ma hnevá, že ja mám síce 26, ale manžel 33 a už by som mu to bábo aj chcela dopriať, lebo viem že nechce mať dieťa v 40ke že bude mať 20 a on už 60 ročný dedko. Lenže tým tlakom z okolia ma ešte viac stresujú a preto to stále odkladám a začíname sa hádať kvôli tomu :( Lebo on to tak strašne chce, že tieto veci keď mu hovorím ignoruje a počuje len to čo chce a to je len to, že ja si chcem užívať život a nechcem deti a že to sme sa nemuseli ani brať a mohli sme len tak spolu žiť, že už ho to začína štvať a už ho doháňam do stavu kedy už ani on to dieťa za chvíľu nebude chcieť lebo ho to už nebaví stále čakať. A ja mu neviem vysvetliť že to neni o tom že by som ho nechcela len mám strašný strach z toho nového nepoznaného lebo je to veľká vec zmení mi to život a hlavne mama sa stará o to dieťa, na nej sú všetky tie obmedzenia, tehotenstvo, nepríjemnosti a povinnosti, tá hlavná starostlivosť. Viem že potom sa mi pohľad na to zmení a budem za to malé vďačná len sa neviem nejako odhodlať k tomu "skočiť do toho".