Moja prvá spomienka, kedy som sa cítil ponížený od otca, bola, keď som mal 5 rokov. Liezol som po gauči, hral sa a spoznával zákutia našeho domu. Ako som sa hral, bláznil sa a vystrájal, otec mi hodil do hlavy rukoveť z vysávača, pri čom som z tej rany spadol na zem.
Vždy som bol bláznivé dieťa, ktoré rado vystrájalo, bolo šantivé a ovplývalo energiou.
Ale existovala tu aj druhá stránka, kedy som bol úzkostní a vždy som sa bál kedy zas dostanem pre banálnu vec. Otec ma často bil za také veci ako keď som nechtiac vylial kávu, zle zabuchol dvere, alebo prišiel domov o pár minút neskôr z našeho dvora pred panelákom. Najhoršie bolo, ked som mu nevedomky nezdvihol telefón pretože som mal tichý režim a videl som po tom 10 zmeškaných hovorov. Vždy ma zato zbil, bol strašný pedant. Raz, keď som mohol mať asi 13 rokov a bol som vonku, strhla sa búrka a prišiel som domov mokrý. Vtedy si pamätám, že som sa ho naozaj bál. Na stole v kuchyni mal flašu vína a pritom vysával kuchyň. Prišiel som za ním, zbil ma pretože som bol mokrý ale po tolkých rokoch kedy ma bil za nezmyselné veci som si už na to zvykol, lenže vtedy to bolo iné. Dostal amok, zobral stoličku do ruk a chcel ju po mne hodiť ale prišla moja staršia sestra a zobrala ma preč. Otca som sa vždy bál, všetko čo som od neho poznal bolo iba ponižovanie, buzerovanie, nadávanie, bitky za banality a nikdy som od neho nedostal žiadnu otcovskú lásku, povzbudenie, alebo pochvalu. Nikdy ma nepodporoval v žiadnej oblasti môjho života. Vzťah s mamou bol však vinikajúci. Bol som na ňu veľmi emocionalne naviazaný a mal som pocit že je to jediná osoba ktorá ma naozaj chápe aj keď vtedy som nikdy neriešil fakt, prečo ma nikdy neobránila a prečo mu nikdy nič nepovedala a nevedel som ani to, že sním je vlastne za jedno. Keď som mal 15 rokov a bol som v puberte začal som sa mu staviať keď sme sa hádali a on už si tolko nedovoloval, teda po fyzickej stránke iba, pretože vedel že sa zo mna stáva pomaly mladý muž. Hádavali sme sa však stále, on ma stále buzeroval a do toho sa už pridala aj mama. Vždy mi dávali pocítiť aký som zlý človek, že sa nič nestojím a že vo svojom živote nikdy nič nedokázem aj ked som mal jasne preukázateľný talent na kreslenie a vrúcny vzťah k umeniu, o čom vedelo celé moje okolie okrem mojej najbližšej rodiny pretože neprikladali zmysel tomu, aby som svoj talent a potencial rozvíjal.
Vždy som túžil po takom vzťahu s rodičmi, ktorým by som mohol povedať všetko to, čo ma trápilo, bolelo, tešilo či zarmútilo. Vždy som závidel vrúcny vztah mojej kamarátky k jej rodičom. Tú harmonickú atmosféru a pocit bezpečia. Bolo tam cítiť tu lásku, a podporu ku svojej dcére od nich. Závidel som jej. A vždy som sa nerád vracal domov, pretože tieto pocity som doma nezažíval a ak aj niekedy nejaký náznak lásky, pochopenia a podpory u nás nastal, zniesli ho zo stola nasledujúce budúce momenty
ponižovania a buzerovania za každú jednú maličkosť.
Keď som mal 17 alebo 18 rokov, naši začali piť. Teda oni pili vždy, asi raz do mesiaca kedy sa úplne zrúbali. V tomto mojom veku však nastal čas, kedy začali piť 2 krat do mesiaca, 3 krát, a momentálne pijú každý víkend a občas aj cez týžden ak si to možu dovoliť, respektíve ak im to dovoluje ich kontétna pracovná zmena.
Nenávidím to. Alkohol mi je odporný, neznášam komunikovat s matkou keď je opitá a vlastne sňou po tolkých rokoch už nerád komunikujem aj ked je triezva.
Dnes mám 19 rokov, o 3 mesiace mam 20, a moje vzťahy s rodičmi sú na bode mrazu. Absolútne spolu nekomunikujeme, sme totálne odcudzení a je mi nepríjemné, už len keď s nimi musím byť v jednej miestnosti, hlavne s otcom, ktorému sa doma vyhýbam čo najčastejšie pretože pohlad na neho mi otvára nožík vo vačku a následne ostávam totálne znechutení.
Všetky bitky, ponižovanie a všetky tie veci okolo sa nejako ustálili, ked som nejak dovŕšil 18ty rok môjho života. Aj otec sa celkom unormárnil a je na nich vidiet že pomaly, ale isto pomalicky starnú.
Problém je však v tom, že ja po tolkých rokoch neustále cítim krivdu a niesom schopný normálnej komunikácie s nimi. Stále som strašne znechutení všetkým, čím som si v detstve a dospievaní prešiel, že niesom schopný normálneho reagovania doma a často mám chuť svojmu otcovi vrátiť všetky tie roky kedy ma ponižoval a bil za banálne veci. Musím sa často ukludnovat aby som mu jednu nevlepil alebo na neho nevyskočil z nicoho nic pretože mám neustále chuť dať mu pocítiť všetko čo kedysi robil on mne.
Mám 19 rokov, tento rok maturujem, a po maturite môžem konečne ísť študovať to čo mna naozaj baví a to je umelecký odbor, konkrétnejšie Design. Teším sa keď už konečne vypadnem z tohto negatívneho prostredia plného nechutných spomienok a ľudí s ktorými aj cez pokrvné príbuzenstvo necítim nič viac ako len znechutenie, odpor a ľútosť nad ľudmi ako sú oni.
Dúfam, že po odchodu na vysokú školu nebudem už viac musieť vidiet svojich rodičov.
Ak chcete, môžte sa k môjmu príspevku vyjadriť, ale mne šlo skôr len o možnosť dať von svoje pocity a to čo sa vo mne odohráva. Ďakujem ak si sa dostal až sem a prečítal/a si môj príspevok. Dobrú noc.
