Depresie introverta

Dobrý večer, prišla som sa sem tak trochu vyžalovať.. možno tu nájdem niekoho kto sa cíti podobne a mohli by sme vymeniť spolu pár slov. nemám nikoho blízkeho, komu by som sa so svojím problémom zdôverila. Ide o to, že som veľký introvert. Vôbec ma nebaví rozprávať. Treba aj s kolegyňou v práci, nebaví ma rozprávať o ničom, nechce sa mi, a nebaví ma ani počúvať. Premáham sa, aby som nerobila zlú atmosféru, ale úprimne ma to nebaví. No keď si mám vybrať, radšej počúvam ako sama rozprávam. Nemám rada ani svoj hlas, je nepríjemný na počúvanie mne samej a myslím že aj ostatným.
Neviem sa dobre vyjadrovať, keď niečo vysvetľujem nejde mi to, červenám sa pri tom, zadýcham sa, rozbúcha sa mi silno srdce a niekedy mám pocit na odpadnutie. To nemusím rozprávať ani pred neznámym kolektívom ľudí, stačí jedna osoba, alebo aj pár ľudí, ktorých poznám. Najradšej som, keď môžem byť ticho. Vydržím ticho celé dni. a sama. príp. s mamou.
Pritom som spozorovala na sebe, že mám už dlhšie problém s hlasivkami, začnú ma hneď bolieť, keď rozprávam hlasnejšie alebo na môj vkus dlhšie. Neviem, či to môžem pripisovať tomu, že keď toho celé dni až tak veľa nenarozprávam, tak rovnako ako ktorýkoľvek iný sval postupne ochabne...
A ďalší môj problém, za ktorý sa neznášam je, že keď sa mi niekto páči, nedokážem s ním komunikovať. Začnú sa mi triasť nohy, mám pocit na odpadnutie, trasie sa mi hlas, hlava. No to sú také stavy, že najradšej by som sa v tú chvíľu nevidela :( a aby to celé nevyzeralo hlúpo, tvárim sa, že ma ten človek až tak nezaujíma, nejde mi s ním totiž komunikovať a zaujímať sa o neho, myslím tým, niečo sa ho spýtať, a potom to samozrejme celé stroskotá, lebo dotyčný si myslí že nemám záujem a pritom je to presne naopak :( ... mala by som záujem...
často potom len snívam o dotyčnom a keď ho vidím znova tak som zase na tom istom, vystresovaná, vystrašená ako nejaká chuderka...
takisto v práci mám kolegu, ktorého som videla len na fotke, páči sa mi, a som z toho celá nervózna, len keď mi zavolá, trasie sa mi hlas a je to celé trápne v tom telefonáte potom :(
som zo seba sklamaná, nie som najmladšia už, mám 28 rokov, o chvíľu 29. Uvedomujem si, že všetky tieto myšlienky sú na úrovni nejakej pubertiačky ktorá ešte nemá nejaké skúsenosti, ale ja si neviem s tým nijako pomôcť, napriek tomu že už mám svoj vek a čo to za sebou. aj životné skúsenosti aj zopár nevydarených vzťahov.
Tak ak by sa tu našiel niekto, kto je na tom podobne, budem rada za akékoľvek názory a rady. Ďakujem, pekný večer