Ahojte. Mam 20+ a robim si vodicak. Zaroven ma buduci rok čakajú statnice, musim zacat s diplomovkou, buduci rok ma caka aj operacia dolnej sanky a setrim si na jazdene auto, nejake do 1000ky. Do toho mam sud s otcom o vyzivne, kedze si dal na znizenie a namiesto 250e plati svojvolne 30, rovnako aj 13r sestre posiela len 30, on zije u frajerky a nezaujima sa. Doma zijem s mamou, s bratom a sestrou. Z domu sa chcem co najskôr dostat, lebo s mamou a bratom si nerozumiem, je to katolicka a ja nie, vsetko jej na mne vadi a chce ma aj v dospelom veku kontrolovať a obmedzovat, brat sa pridava na jej stranu, lebo ma odjakziva nema rad a chce byt v jej priazni (aj kvoli dedicstvu), s nim sa nezdravime, obchadzame, hovorime spolu len ked treba, nemame na seba ani telefonne cislo, negratulujeme si, ani na Vianoce. Otec mi uz v juni ked mi konci skola bude dlhovat 5000 eur. To by mi hadam stačilo ako záloha na kupu 2izboveho bytu niekde v okolí BA. Exekutorka mu to chce strhnut z bytu, ktory mu splacaju najomnici, len vraj sa to dlhsie vybavuje. Takze neviem kedy tych 5000 uvidim. Ale prave preto si robim aj vodicak. Pre slobodu a nezávislosť. Aby som sa vedela z toho okolia BA dostat do BA do prace, pripadne inam. Tak velmi tuzim po slobode a nezavislosti.
Len je tu problem s mojou sebadoverou. Aj skolska psychologicka na gympli predtým nez som si vyberala VS, zistila ze ju mam velmi slabu. Sikanu som najviac zazila na tom gympli, na ZS len malo aj to od ziakov z inych tried a najma u nas doma od brata verbalne aj fyzicky, teraz uz len verbalna. Mama to tolerovala. Spoluziacka by mi mohla dosvedcit, ked raz u nas bola, ako ma raz nahanal s nozom a realne ho chcel pouzit, len preto, ze do mna "zo srandy" hodil badmintonovu raketu a ja som mu to vratila. Musela som sa s nou zamknut a aj ona sa bala. Ako som ju vysla, na VS som zacala mat problém so sebadoverou co sa tyka vedomosti a schopnosti zvladnut skusky. Vždy som bola stresmanka a skolu som nikdy neflakala. Skusky som vzdy dala na A alebo B, malokedy aj C alebo D. Vzdy som mala pocit, ze to bolo len stastie na otazku. Doma som zo strany rodicov a brata zazivala len kritiku a nadavky, a je to tak v podstate stale, s otcom som v min. kontakte už ale. Nedavno som vychytala aj zleho sefa na brigade, ktory tam vulgarne nadával na kazdeho, urazal kazeho inteligenciu a bol nervak. Tak som odtial odisla. Mam pocit ze takych ludi nejak pritahujem, aj ked sa im snažím vyhybat. Priatel je velky pohodak, o 25r starsi, chape vela veci na mne, je taktny, vnimavy, nevie o tomto vsetkom, ale vie ze mam problem so sebadoverou, chape to a nesmeje sa mi za to, ani to nezneuziva, akoby moji rovesnici na jeho mieste uz boli urobili.
Napriek niektorym telesnym chybam, ktore si planujem opravit (mensi hrbolcek na nose, sanka, prsia) sa zvyknem pacit. Ked na mna pozera nejaky muz, napr. sef (sice mi nadaval, ale aj tak po mne pokukoval) neviem udrzat ocny kontakt, mam ten problem aj pri priatelovi, resp. pri kazdom na kom vidim, ze sa mu nejak pacim, pri babach ten problem nemám.
Dalsia vec je, ze vzdy som mala problem s matikou a logikou. Napriek tomu som mala z matiky 1tky 2ky, lebo som si to cvicila. Niekedy s tym vobec nemam problem, a niekedy sa pristihnem povedat ako mi toto/tamto nemohlo napadnut hned, akoby som bola zamyslena, v panike alebo bola lenivá rozmyslat ďalej a cítim sa potom hrozne.
A teraz ten vodicak: prva jazda kritika, druha pochvala, dnes tretia opat kritika. Napr. sa mi stalo ze boli zaparkovane v dedine auta aj kusok na ceste a ze som isla k nim len na malu vzdialenost medzi tymi spatnymi zrkadlami, ale mne sa zdala dostatocna, ono aj bola, len mala byt vraj vacsia. A tiez som dnes trosku bola v panike pri zakrutach a kruhovom objazde. Najprv som zastavila pri križovatke prilis skoro, potom tak ze som uz trosku trcala na hlavnej. Instruktor je dobry, len mi od začiatku povedal, ze to bude so mnou tazsie a dnes mi povedal, ze nemam na to drzanie spojky bunky, aj ked rozbehy a preradovanie mi uz celkom idu, viem ze to chce len cvik, on vsak povedal ze s tym sa treba narodit a ze ja sa to budem musieť naucit. Snazim si uz velmi kritiku nepripustat k srdcu a byt lahostajnesia, nie voci jeho radam, ale kvoli tomu, aby som zas o sebe nezmyslala negativne a mohla si verit na dalsej jazde. Ale som z toho smutna, nakolko viem aka zvykne byt v BA premavka a vodici a chcela by som velmi, aby som sa raz vedela odviezť kamkoľvek, aj mimo SVK.
Ako ste to zvladli vy, co vam to tiez islo ťažšie? Ako sa zbavit strachu z neúspechu? Myslim, ze na to treba špeciálne bunky, lebo poznám ludi co maju osobitne školy a maju vodicak. A je tiez plno takych co jazdia a telefonuju.