Nenavidim svoje okolie, seba, ale nasla som sposob

Ako uz nazov temy napoveda, chcem sa vas opytat na nazor..v skole som bola sikanovana, na strednej moje problemy pretrvavali. Bola som tucna, s okuliarmi, mala som tazku formu akne, krive zuby. Nenavidim sa za to a nenavidim svoje okolie. So spoluziakmi sa vobec nekontaktujem. Mam dvoch bratov, ktori mi k mojim problemom vtedy davali vysmechmi doma velmi zabrat, rodicov, ktori moju situaciu podla mna brali na velmi lahku vahu. A to im vsetkym dodnes neviem odpustit a mozno aj citim v sebe urcitu nenavist voci nim a voci tomu mestu, kde som zila. Otec mi raz povedal, ze kvoli vyrazkam skoncim na psychiatrii. Mama mi odmietla zaplatit strojcek aj ked som kvoli prednemu zubu nevedela poriadne zavriet usta, vraj strojceky su drahe a ked vyrastiem, budem mat vo svojom zivote ine, dolezitejsie priority ako je vzhlad.
No nie, nemam.
Mam 28. Ubehlo 14 (?) Rokov a ja im to dodnes neviem odpustit. Nenavidim za to ich aj seba, nenavidim to, ako vypadam a nenavidim svoju minulost. Ak strojceky boli do mojich 18,kedy ich preplacala poistovna drahe, co mam povedat teraz ?
Rozhodla som sa s tym nieco robit samozrejme, nechcela som tak zit, odisla som z rodneho mesta 300km daleko, nasla som si prenajom, pracu co ma bavi, schudla som, nosim kontaktne sosovky. To vsetko som potrebovala k nakopnutiu sebavedomia, setrim si na rovnatka, snazim sa byt krajsia, citit sa lepsie. Mama ma stale istym sposobom odsudzuje, ze mam zle postavene priority. Ale o com su priority ? Je snad zle, ze sa chcem citit dobre, byt spokojna sama so sebou? Velmi im zazlievam, ze ma v mojom najtazsom obdobi nepodporili, nepomohli mi, trpela som sama s vysmechom na moju osobu doma aj v skole cele tie roky !!! A teraz ma nadalej nici, ze vzhlad nieje vsetko. Mozno naraza na to, ako sa chovam a ze odkedy som odisla, chodim domov len na Vianoce. Ale ja uprimne nepocitujem vobec potrebu chodit domov, necitim sa tam dobre, nenavidim to mesto a nechcem stretavat tych ludi tam. Mozno po tych rokoch uz je to zvlastne, ale stale to tak pocitujem. Stale je tam urcity druh nenavisti a toho, ze nedokazem odpustit. Viem, ze sa cele to obdobie dost podpisalo na mojej psychike, som teraz na seba strasne hakliva a nechcem uz, aby mi bolo ublizene. Mozno az sebecky reagujem a uvazujem, ale neviem sa tych pocitov zbavit.
Okrem toho celeho som momentalne nasla uspokojenie v tetovaniach, co moja mama absolutne odsudzuje a ked som sa jej priznala s jednym (a to ich uz mam niekolko za posledne dva roky), skoro vyskocila z koze a mala som namale, co som jej skoro zlozila telefon. Vraj tetovania maju len vazni a stetky a mam si to okamzite nechat odstranit, ze sa jej s tym nemam ukazovat na oci. Ja som po prvom tetovani, ktorym som si nechala zakryt jazvy na stehne (od rezania este z skolskych cias) zacala pocitovat strasnu ulavu a naozaj sa mi to velmi pacilo. Pokracovala som a planujem aj dalej pokracovat a nechat si zakryt strie na nohach po tom, co som schudla. Konecne sa na seba dokazem v zrkadle pozriet a povedat si, je to pekne, sexy, vypadam dobre a zaujmem. Asi si tak liecim svoj komplex, je to zle ? Konecne sa totiz citim dobre a paci sa mi to, ako vypadam. Neviem co povie najblizsie Vianoce, mam uz tetovanie aj na ruke, ktore doma tazko zakryjem. Uprimne mi je to ale celkom jedno, co na to povie moja rodina, ktora ma nepodporila a nepomohla mi vtedy, ked mala.