Ahojte,už dlhé rok ma trápi moja psychika. Neviem či som normálna ale moje pocity mi totálne zabraňujú žiť a už som psychicky na dne. Chcem poprosiť o radu niekoho kto s týmito pocitmi má skúsenosť a vedel by mi povedať či je to nejaká porucha,ako sa s tým naučiť žiť a podobne. Skúsim v stručnosti opísať pár z mojich pocitov, ktoré ma trápia posledné roky úplne najviac.
Často pociťijem depresiu-suiciduálne myšlienky sú na dennom poriadku,strata záujmov,pocit prázdnoty,zbytočnosti,beznádeje,ospalosť,nescopnosť sústrediť sa a tak ďalej. Ale nepociťujem ich stále,mám prudké zmeny nálad- chvíľu rozmýšlam nad samovraždou a nadtým aká som zbytočná a z minuty na minutu začnem milovať svoj život a som odhodlaná zmeniť sa a byť úspešná. A takto podobne sa to mení aj 100x za deň. Rovnako tak to mám aj so vzťahmi s ľuďmi. Chvíľu ich doslova nenávidím za úplne maličkosti-napr. neodpisovanie na moje správy,potom po jednom peknom slove od nich ich zas nekonečne milujem a som ochotná im dať modré z neba(pokým zas nespravia maličkosť ktorá sa mi nepáči:) a takto dookola).Taktiež som voči nim veľmi upodozrievavá a keď mi napr neodpíšu na správu utváram si v hlave uplne nezmyselné predstavy čo asi robia a totálne ma to zožiera.Nestála som nieken v emóciach ale vo všetkom,nestálosť v brigádach atď.Mám neustály strach zo samoty a z toho že niesom dosť dobrá. Neviem ani poriadne kto som a častokrát by som chcela byť niekym iným,len nie sebou. Mávam úzkosti,strach z jedenia na verejnosti a následnè prejedanie keď som o samote a následne výčitky. Mám abnormálne nízke sebavedomie a prehnane mi záleží na názore ostatných-keď som v skupine viacerych ľudí vždy myslím na to čo si o mne pomyslia,bojím sa ísť sama do obchodu lebo sa tam môžem strápniť,bojím sa si kýchnuť nahlas v autobuse lebo čo ak to bude trápne,telefonovanie v MHD je absolútne neprístupné,keď idem po meste plnom ľudí sledujem kto sa na mňa pozerá a bojím sa čo si o mne myslia,že ma súdia.To sebavedomie je tak nízke že niesom schopná žiť so sebou,nenávidím na sebe všetko. Som plačlivá,precitlivená a všetky emócie prežívam tak 100x viac ako ostatní-smútok,hnev,strach,všetko. Dúfam že sa nájde niekto kto ma aspoň trochu pochopi a pomôže mi nejak upratať myšlienky. Ďakujem vopred za každú radu.
Som normálna?
Si s tymi suicidalnymi myslienkami stotoznena?, vsetky tie neg. podnety vyhodnotilo podvedomie a rozhodlo: suicidum (poprava, inak povedane). Ale suhlasi s tym aj tvoje vedomie, ked tak rozhodlo podvedomie? Podla mna nie, to nie si ty, toto nemoze byt pravda, s tym suhlasit isto nemozes, lebo by to bolo absurdne. Ak by ti niekto povedal, aby si skocila zo skaly, tak to urobis? Aj keby ti to povedala autorita? Isto nie! Take problemy maju aj ludia, ktori na to nemaju absolutne ziaden dovod a ziju v blahobyte (poznam aj takych). Najtazsie je vydrzat sam so sebou. J.b na myslienky, ako prileteli, tak odletia. Aj mne sa uz zlepsila psychika, ale kedze nechcem prist aj o to malo, co mam, tak musim jednoducho dochoriet minimalne do 71 percent a ziadne gratulacie na narodeniny, ze vela zdravicka a pod. Este ma neopustil docista zdravy rozum, dobre mi radi jak radiator (vzdy ma udajne pravdu), tak aj vsetci neviditelni (pre inych) kamosi. Jednoducho, pockat, dochoriet a bude dobree. Cau:-)
ahoj tak presne tieto pocity mavam aj ja potom sme dve nenormalne:-)ale ako fakt sebavedomie ziadne nenavidim sa svoj pohlad do zrkadla svoju postavu proste uplne vsetko....nikam nechodim radsej som iba doma nemozem sa ludom pozerat do oci pretoze mi to strach nedovoli ach jaaaaj co stym ideme teda robit mne uz nepomoze nic fakt:-(((a tiez mam hocikedy myslienky fakt kadejake.-(niesi naozaj sama vtom
dari sa ti udrziavat vztahy s kamaratmi?
nemas bipolarnu poruchu alebo nieco?
lastgirl: Podľa mňa máš epikrízu to znamená, že si duševne chorá, cítiš sa nekľudná sama vo svojej duši, nič ťa nebaví a nevieš či sa máš tešiť z niektorých vecí , alebo radšej plakať.. Mávaš stres a veľké obavy z niektorých vecí, nevieš sa ničomu potešiť a ani sa poriadne odviazať ako kedysi? Prosím ak áno píš mi Gmail. Rada pomôžem :)!
Určite by som to riešila psychoterapiou. Nie je to žiadna hanba, naopak, pomôže Ti to. Hlavne tie prudké zmeny nálad nie sú v poriadku. Pracuješ niekde? Aký máš vzťah s kolegami? Komunikuješ s nimi? V škole si bola obľúbená alebo naopak outsider? Ublížil Ti niekto?
Kolko mas rokov, kde zijes - vo vacsom meste ci na dedine a ako - sama alebo s rodicmi? Co tvoji rodicia - ako su oni na tom, co sa tyka zivota, ako ta vychovavali? Mas nejakeho priatela alebo niekoho o koho sa mozes opriet, kto by ti pomohol ak by si sa dostala do zlej situacie? Ublizil ti niekedy niekto alebo si zazila niekedy nieco velmi zle?
