Stretnutia na slepo ( pokec, facebook, sex zoznamky a ine soc. siete)

takýmito stretnutiami si asi v živote prešiel každý... ja tiež... síce nejakú lásku alebo čo som nenašla... ale veľa príjemných ľudí som tak stretla, ktorí mi veľa do života dali...

Tak ja som tiež zažívala pokecový ošiaľ asi okolo roku 2002, na strednej škole sme tým trpeli všetci. Zážitky boli všelijaké, aj viaceré stretnutia niektoré si už možno ani nepamätám, že boli tak nezaujímavé.
Ale ono to celkovo bolo skôr o zábave aj keď v kútiku duše už človek dúfal, že nájde nejakú tú pravú lásku.
Najlepšie boli tie stretnutia že ja, kamarátka a nejaký chalan z pokecu. Raz tam prišiel taký sexi chalan, že sme sa o neho po stretnutí skoro s kamarátkou pohádali. Nakoniec sa ukázalo, že nemá záujem ani o jednu z nás :-D
Raz som sa stretla s takým chlapom na vínko v podniku, celkom dobre sa s ním rozprávalo, ale napodiv ma odradilo, keď sa mu vyhrnul rukáv a vykukla mu ruka veľmi biela, paličkovito tenká a pokrytá hroznými čiernymi chlpmi. Neviem, hrozne mi z toho prišlo blivno a naozaj si z celého stretnutia pamätám iba to.

Potom som sa zoznámila s takým chalanom, kedy sme náhodou zistili, že chodievame pravidelne do toho istého podniku. Tak sme sa tam dali spolu do reči, boli nejaké bozkávačky, aj som sa celkom zaľúbila a dúfala, že budeme spolu chodiť.
No a raz ma pozval k nemu na byt, že tam idú väčšia jeho partia, nech sa pridám. Ja že dobre a potom vonku hovorí tej svojej partii, že im chce predstaviť svoje dievča.
Tak ja som bola v tom, že nebodaj im chce ma predstaviť a konečne tak oficiálnejšie to zrejme berie a zrazu spoza rohu vyšla úplne iná baba a to bola akože tá jeho baba! Tak som samozrejme stuhla a chytila depku, že načo pôjdem na ten byt s nimi.
Ale potom som si povedala, že nenechám si pokaziť náladu a pôjdem aj keby čo bolo.
No a na ten byt potom neskôr prišiel aj môj budúci manžel s ktorým som už zostala šťastná :-)
Takže bol ten pokec nakoniec ako taká medzirola na zoznámenie prospešný :-)

Tak ja som začínala s pokecom v jeho začiatkoch, tak okolo roku 1999, neviem ako teraz, ale vtedy ešte bývali stretká, v Umelke a vo Františkánoch
stretnutí bolo veľa, ale nič podstatné z nich nevzišlo, akurát pár jednorazoviek a krátkodobých vzťahov
.- raz prišiel jeden, nizsi odomna, a ze prepac nie si moj typ a odisiel
- s dalsim som bola v kine na Lola bezi o zivot, ked sa po filme pytal kam teraz, tak ja znechutena z filmu ze kazdy k sebe domov
- dalsi prisiel az zo Zlína, ´predtým volaval dost casto, pritom bol zenaty, a vsetko najskôr vsetky novinky volal mne az potom volal zo zenou, nazivo sme si nemali co povedat, tak potom poslal mail ze je koniec
- zopár bolo takých ze prijemne sme si pokecali ale uz sa neozval...
tak som ich potom ani ja neriesila
- jeden mi nepovedal ze je telesne postihnuty, nebol na voziku, len zle chodil, bol vsak fajn a mali sme taky turbulentny 2 rocny taliansky vztah
- s dalsim som vyslapala na Slavín, na druhy den napisal ze mame rozne povahy, ze sa k sebe nehodíme,
- dalsi hovoril ze sa venuje samanizmu, ze objima stromy v lese a tak podobne, bola som rada ze stretnutie skoncilo

Potom som prestala na pokec chodit, prestalo ma to bavit, teraz po 100 rokoch nakuknem obcas, ale uz mi to nic nehovori.

Na Facebooku si pridavam len tých ktorých poznám, udrziavam priatelstvá

Obcas ma niekto neznamy oslovi na skype, netusim sice ako na mna prídu, ale tých tiež blokujem.

V prípade rande naslepo je veľmi malá pravdepodobnosť, že z toho niečo vznikne, keďže je to úplne náhodný človek - čiže tá pravdepodobnosť je tam asi taká ako pri okoloidúcich na ulici. Keď ale niekoho spoznáte na internete štýlom, že viete, ako vyzerá (teraz nemyslím z jednej fotky, kde toho človeka nie je ani poriadne vidieť), nejaký ten čas spolu komunikujete, tak si pravdepodobne budete vedieť urobiť obraz ako o tom človeku, tak aj o tom, či by to medzi vami mohlo fungovať. Takže internetové zoznámenia sa nedá hádzať do jedného vreca, ale asi tak ako pri všetkom, treba aj tu diferencovať medzi jednotlivými situáciami.

Este som si spomenula na jeden pripad z kecu jak vas tak citam. Chalan normalny, dalo by sa s nim kecat hodiny nebyt jednej temy o byvalke...do tvare bol pekny aj telo v norme. Asi po hodine sme sedeli tesne vedla seba, drzal ma za ruku ale obcas viedol monology o svojej byvalej, vlastne cely vecer bol v tom "duchu" .. Dost mi to vadilo ako opakoval ze ju stale miluje, chce ju nas5. Ze toto stretko je urcene na to, aby zabudol, ale na nu nikdy nezabudne... Chcel sa este stretnut, no mne stacilo :D

Ja mam len dobre skusenosti. Nestretla by som sa len tak s niekym uz pri najmensom podozreni. Cez pokec som sa 2x stretla a 2x to dopadlo dobre. Dokonca z druheho razu mam priatela, takze nelutujem. Urcite aj cez net sa da najst ci uz kamarat/-ka alebo priatel/-ka, len treba stastie a davat si pozor, samozrejme.

Dakujem za tip. Nasla som tam, co som nechcela.

Príspevky od tohto používateľa boli zablokované, na základe opakovaného porušovania pravidiel diskusie.

na zoznamke som si písala s niekým, dobre pracovne zaradený, pracovitý človek, kariérista. Pozval ma na výlet a išli sme. Napriek všetkej zdvorilosti a slušnosti sa ľady akosi neprelomili a ostali sme si vzdialení. V písmenkách všetko fungovalo, reálne nie, aj keď povedal, že som pekná, a aj mne sa nie tak celkom páčil, ale kebyže prejaví o mňa záujem, tak by som záujem mala.
Potom som si písala s iným, strašne milý, zlatý, stretli sme sa trikrát, boli sme na výletoch. Veronika písala, že sa veľa smiala. No s ním som v občasnom kontakte stále, a veľa sa smejem pri rozhovore s ním. Mala som potom citovo ťažšie obdobie, zomrela mi babka, aj zdravotné problémy a on mi nevolal, nekontaktoval ma tak často, ako som to potrebovala a bola z neho veľmi sklamaná, že ma nechal v štichu. Tak som ho zaradila medzi tých, s ktorými sa nedá rátať a brať ich vážne, aj keď na rozhovor, na pokec sú fajn ľudia. O stretnutiach, kde boli milé úsmevy, kvietky, čokoládky, všetko ťuťuli muťuli, len ženička a detičky v utajení doma nehovorím....

písala som si ako ešte 19 ročná s jedným chlapom asi pol roka, aj keď nie príliš často, keď ma prekvapil tým, že či nehodíme stretko. Tak som viac menej zo slušnosti súhlasila, lebo som inak nemala v úmysle meniť môj slobodný, nezamilovaný status na niečo emocionálne závislé.
Tak sme sa stretli, prechádzali, žartovali, bola veľmi sranda. Občas ma objal, a ja som sa bránila a on sa smial.
Výzor ma nelichotivo prekvapil, urastený, všetko fajn, len tie vlasy! Ako stračie hniezdo.
Aj sme sa zhodli, že sme si sympatickí, ale nič viac nebude.
Bolo mi vlastne ľúto, že som stratila kamoša na písanie. Potom sa ohlásil, že by sa rád stretol znova a napísala som mu kedy by sa dalo. Súhlasil. 2 týždne sme si sporadicky písali, stretko nespomenul, ani ja, ale brala som ako hotovú vec, že príde a odhlásila sa z iného sobotňajšieho programu.... a on nič. Potom vysvitlo, že bol na trojdňovej túre s kamošmi a potom celý deň oddychoval a spal, totálne zabudol.
Ospravedlnil sa mi, odpustila som, ale už som si nepísala... keď sa mi po pár mesiacoch ozval znova, a zrazu listy plné vrúcnosti, spomienky, veľmi príjemné, volali sme si každý deň aj hodinu, potom že sa stretneme. Na stretnutí sme šli do múzea a prechádzali sa, a bozkávali sa.
Potom sa neozval až po nejakých 2 týždňoch. Tak som si povedala, že nie som záložka do knihy, ktorú si vyberá a zakladá, kedy sa mu zapáči a ukončila to. Na to on, že som veľmi sympatická a berie ma ako príjemné rozptýlenie, ale on sa nemieni usadiť a má iné povinnosti a vzťah na diaľku mu preto vyhovoval a blabla.