Ahojte, chcela by som poradiť s niečim, čo ma poslednú dobu veľmi trápi. A tým sú moji rodičia, teda ich správanie.
Neviem ani, kde začať a nechcem, aby toto vyzeralo, že si rodičov nevážim a ohováram ich..:( No prejdem hneď k veci. Moji rodičia sú podľa mňa veľmi neprajní ľudia. Iným veľa vecí závidia, každú drobnosť. Majú takých známych ešte z ich “mladých časov”. Je to rodina, ktorá má svoje deti vekovo blízke mne a sestre. Naši sa s nimi skoro stále porovnavajú. Keď idú oni niekam na dovolenku/výlet, automaticky presne na to miesto musíme čo najskôr aj my. Kúpia si nejakú vec do domu, musíme aj my. ...
Pokým šlo len o takéto porovnávanie
sa, ani som to veľmi neriešila. No tento rok ma dostal. Moja staršia sestra je rovesníčka so synom tých známych. Obaja tento rok maturovali. Ich syn sa vždy veľmi dobre učil a od mala chcel byť lekárom. Tento rok sa mu aj úspešne podarilo spraviť skúšky na medicínu. Sestra je taký typ, že školu nikdy nebrala veľmi vážne, stačilo jej, že mala trojky. Celý tento rok moji rodičia porovnávali ich dvoch a doslova ich doma „žralo”, že sestra ma horšie výsledky z maturít ako on a že nechce na výšku. No nakoniec ju donútili ísť na nejakú výšku bez prijímačiek a sama neviem, koľko tam vydrží, keď to nie je jej voľba..
Ku kameňu úrazu sa dostávam až teraz. Ja som opak svojej sestry, škola pre mňa znamená viac, rada a dobre sa učím a o rok ma čaká maturita tiež. S tým spojená aj voľba VŠ. Od asi piatej triedy snívam o tom, že budem učiteľkou. Mám vzťah k deťom a rada vysvetlujem napr. spolužiakom učivo, keď ho nechápu.. No v skratke, aj napriek všetkému cítim, že učiteľstvo 100% chcem. Včera som prišla domov s vysvedčením a rodičia ma nepríjemne zaskočili. Vraj mi idú vybaviť doučovania na medicínu, na učiteľstvo nech zabudnem. Veľmi ma to šokovalo a pohádala som sa s nimi. Povedala som im, že dobre viem, že na tú školu ma nútia len kvôli tomu, lebo aj syn tých známych tam bude chodiť a jednoducho zasa nevedia predýchať, že niekto má niečo „viac” ako oni. Dobre si ešte pamätám, akí boli nesvoji a nepríjemní, že sa tam dostal. Jednoducho nepriali. Asi ako vždy. Teraz závidia a odtrpím si to ja.
Neviem, čo si mám o nich myslieť. :( Sú to moji rodičia, ktorí by ma mali podporiť v mojich snoch a miesto toho ma nútia do niečoho, čo nechcem. Vysvetlila som im, že nič také nechcem, mám iné sny, ale oni si idú zaryto svoje.
Sem píšem, lebo neviem, čo mám robiť. :( Je tu niekto, kto to má/mal doma podobné? Ak áno, ako ste to riešili? Ak nie, čo by ste robili na mojom mieste? Neviem, či ich mám poslúchnuť a ísť na školu, ktorú nechcem... Je to takto normálne? Majú rodičia právo svojim deťom nadiktovať ich budúcnosť?
Ďalšia vec je tá ich závisť, alebo ako to inak nazvať. Viem, že to nezmením. Veľmi sa za to hanbím. Ja taká nie som a iným prajem, nie som škodoradostná a zameraná na to „čo si pomyslia iní” a len aby som sa pred inými vytiahla a nemala pocit menejcennosti.. Je mi z tohto vážne ťažko. Dúfam, že sa tu nájde niekto, kto mi poradí. Ď.
