Písala som jednu temu pred 2 rokmi.A rozoberala som v nej moj problem s ľuďmi.Pracujem v zdravotníctve a snažím sa byť k pacientom ustretova,trpezlivá,chápava až kolegyne tvrdia že až príliš dobrá že to tí ľudia nevedia oceniť,su arogantní,maju nemiestne narážky a čo by sa vlastne mali starať predovšetkym o seba,staraju sa do mňa a do vecí do ktorych im nič nie je.Priateľa som nikdy nemala a nemám,nič sa odvtedy ako som zostavila tu temu nezmenilo a je to ešte horšie,že už fakt nevládzem s nervami,ani psychicky.A okrem toho sa mi cudzí ľudia posmievaju na ulici a hlavne puberťáci,myslela som že tato etapa života už skončila,veď už som dospelá 30 ročna žena,už im nie som roveň,veď by som mohla byť teoreticky ich učiteľkou,nie som sice žiadna hviezda ale ani šereda že by sa mi mali takto do oči posmievať.Dnes sa mi to stalo keď som šla cez mesto,išli dvaja asi 12roční chalani par krokov predo mnou,jeden sa obzrel smial sa,potom povedal niečo svojmu kamaratovi,ten sa obzrel smerom ku mne a rehotal sa.Bolo mi do plaču že už musím na tom veľmi zle keď takí vyrastkovia sa zo mňa smeju a nestalo sa to raz.To už ani cez mesto nemožem prejsť?Začínam mať fobiu z ľudí a ešte menšie sebavedomie než v puberte.A do práce už vobec nemám chuť chodiť a ešte k tomu mi diagnostikovali brutalne vysoky tlak,predtým som mala nízky,takže beriem lieky bez ktorych by som už asi zinfarktovala.
Už ďalej nevládzem
Teli ďakujem za povzbudivu radu.Jednu psychologičku mám nablízku v práci a vychádzam s ňou dobre ale je to vzťah kolegialny ako vlastne u všetkych ostatnych pracovníkov zo zdravotneho strediska v ktorom pracujem,ona ani netuší aký problem v sebe skrývam,myslí si že som dosť silna a vyrovnana a keby som sa naozaj podujala na sedenia u nej ktovie či by jej rady boli objektívne keďže by ma nebrala ako cudzieho človeka ale ako svoju známu,takže v tom prípade by som musela hľadať psychologa ktory má nepozna a vie objektívne posudiť moj stav. Zuzanka tebe tiež veľmi pekne ďakujem za povzbudivy príspevok.Čo sa týka vzhľadu,nadvahu nemám som štíhla,nie vychudnutá postavu mám k výške primeranu,okuliare nenosím,som obyčajne dievča,a s tým čo je na mne divne a čím provokujem okolie som sa už obrátila na x ľudí a každy mi odpovedal že nič prečo by sa mi mali smiať.A stále len tí ˇpuberťáci,spomenula som si že dokonca pred mojimi rodičmi si dovolili,mala som krásnych 20 rokov,bola som otvorená pre vzťah pre všetko krásne a život by ma mal vlastne tešiť,čakala som v tom období na toho praveho,raz som šla s našimi na nákup vystupili sme z auta a na parkovisku asi 4 vyrastkovia začali vykrikovať"Si dobrá,ako herečka...",ale bolo to myslene s posmechom a ironicky a čudujem sa že si to dovolili v prítomnosti mojho otca ktory je chlap ako hora že keby im jednu ovalil,tak neviem neviem...BOla som zarazena a naši tiež.A taketo podobne vystupy som zažila viackrat.A neskor som skonštatovala že sa pravdepodobne mužskemu osadenstvu tejto planety nepáčim.Chodia rozni muži na vyšetrenia a hoci sa k nim správam milo,ustretovo oni sa spravaju uplne opačne,niekedy su až príliš arogantní niekedy až veľmi neslušní.A kolegyňa si všimla že len ku mne,k ostatnym si to nedovolia.Zuzanka v tom ti dám za pravdu,že to ako sa správa sestrička alebo doktorka k pacientovi dokáže veľke divy.Prešla som si ťažkym obdobím čo sa týka zdravia začiatkom roka,nahle sa mi zvyšil tlak a chodila som po vyšetreniach,na kardiologiu a veľmi ma povzbudilo že doktorka na kardiologii bola veľmi zlata veľmi ma povzbudzovala a snažila sa mi naozaj pomocť,a takisto sestrička.A preto aj ja sa snažím každu situaciu pacientovi uľahčiť a ako sa najlepšie dá pomocť.Ešte raz vám ďakujem,dievčence a prajem v živote všetko najlepšie.
Ahoj Beatka, ...napadlo ma presne to čo píše Ria - racionálne si zhodnoť, čo spôsobuje to, že ťa ostatní na ulici riešia. neviem či máš nadváhu, okuliare to je jedno čo - všetko sa to dá riešiť tak, aby si na seba zbytočne neupozorňovala...kľudne si v tom daj niekomu poradiť....
Chcela by som ťa ale najmä psychicky podporiť ohľadne toho, čo si písala v súvislosti s tvojou robotou.
Momentálne chodím na vyšetrenia každý deň do jednej nemocnice a môžem ťa ubezpečiť, že každá sestrička alebo doktorka ktorá sa správa milo je pre mňa a ostatných pacientov neuveriteľná duševná posila. Garantujem ti, že si nevieš predstaviť ako veľmi ovplyvňuje tvoje dobré správanie pacientov. Nedaj sa prosím odradiť od tvojich kolegov. Veľakrát som išla so strachom alebo nepríjemnými pocitmi na vyšetrenia a stačila jedna jediná milá sestrička, ktorá bola na mňa a ostatných milá a skutočne mi to pomohlo na celý ten deň.
Tiež na chodbe keď vidím ľudí ako sú smutní alebo nervózni kvôli výsledkom alebo čakaniu - vždy sa veľmi tešia z každého kto sa s nim správa dobre. Keď sa s ľudmi na chodbe rozprávam, radi
si spomenú na tých, ktorí sa k nim správajú milo.
Buď na seba hrdá a nemysli si že je to zbytočné - to nie je pravda! Si veľmi dôležitý a dobrý človek. Toto nech ti je každý deň povzbudením - že všetci tí pacienti ťa potrebujú a aj to oceňujú aj keď to možno nevidíš...Nezáleží na tom ako vyzeráš - keď ja potrebujem pomoc a cítim sa zle - čo mi pomôže že sestrička je krásne upravená, keď nie je ku mne vľúdna?? Veľmi ti želám aby si našla dobrého partnera, ale ak by sa ti to aj nepodarilo - si človek s úžasnou hodnotou - nič to na tej veci nemení!
Ahoj Beáta..
Myslím, že to, čo prežívaš vie pochopiť len človek, ktorý prežil to isté. Ľuďom, ktorí majú takýto vážny dlhodobý problém, ako ty, naozaj nepomôže rada "kašli na nich". Aj keď tí, ktorí ti túto radu ponúkajú, určite majú len tie najlepšie úmysly.
Avšak, keď už napíšeš, že už ďalej nevládzeš, že si na tom psychicky zle, že to trvá roky a zhoršuje sa to, tak je už najvyšší čas riešiť to. Iste si sa pokúšala riešiť to vlastnými silami, alebo spoločne s priateľmi. Ak to však nefungovalo, nerozmýšľala si nad tým, že by si navštívila odborníka? Psychológ vidí všetko z iného, objektívneho uhla. Verím, že ti poradí, ako ďalej. Chodiť k psychológovi nie je žiadna hanba - znamená to, že ti záleží na tvojom živote a staráš sa o seba, chceš sa mať lepšie, byť spokojnejšia a tešiť sa zo života. Tí, ktorí to nechápu, nikdy neboli na tvojej strane. Takým to jednoducho nevysvetlíš.
Máš predsa 30 rokov, si mladá, celý život máš pred sebou. Prosím, netráv ďalších x rokov takto, v depresii, sebaľútosti. Más problém so sebavedomím a z mojej skúsenosti ti viem povedať, že na to nepomôžu ani tisícky rozhovor s ľuďmi, ktorých máš rada, ktorí ti budú tvrdiť, aká si úžasná, milá a empatická. A to preto, že ich slovám jednoducho neveríš. Žiaľ, nedá sa to vtĺcť si do hlavy, tiež som to skúšala, vsugerovať si, že sa mám rada :D ... ale nie.. tak to nefunguje.
Mať rád sám seba je veľký problém pre tých, ktorí majú radi ľudí, chcú byť so všetkými za dobre a vyhovieť každému. A pritom o sebe si myslia, že na nič nie sú dobrí. A pritom, pracuješ v zdravotníctve, koľko ľudí by to nedokázalo??....
Podľa mňa teda tvoj problém nieje v tom, že sa Ti niekto smeje, ale v tom, že sa nemáš rada. Človek, ktorý má rád sám seba, sa trápi, keď si o ňom niekto - kto je mu blízky, myslí niečo zlé. Avšak čo si o ňom myslia neznámi, cudzí ľudia, to ho netrápi.
Moja rada znie: Zober pero, papier, a napíš 10 vecí, ktoré si na sebe vážiš, ktoré na sebe obdivuješ, v čom si iná. Tvoje silné stránky. (nepoznám ťa, ale už po prečítaní článku by som ti vedela pár tvojich silných stránok napísať, skús, či ti to pôjde).
Vyhľadaj dobrého psychológa - pozeraj ich recenzie. Ak ti nesadne, alebo dlhodobo sa tvoj stav nezlepší, nezúfaj, stáva sa bežne, že si klient s psychológom nesadnú, jednoducho vyhľadaj iného. Každopádne, počúvaj ich, spolupracuj s nimi. Už len to, že ten psychický tlak, ktorý v sebe máš, si vydržala niesť toľko rokov - si silná žena! Tak do boja!!
Ja by som si z 12 ročných sopliakov nič nerobil. Dospelí ľudia sa ti nesmejú, stále spomínaš len 12 ročné deti. Môžeš sa na nich vykašľať.
Mozno je to povrchna otazka, ale ... ako vyzeras? Ako sa obliekas? Mozno niecim na tvojom vyzore putas tuto negativnu pozornost a keby sa toho zbavis, nesmeju sa. Nepremyslala si nad tym?
BEATA 28
Keby som mala sa zatazovat takymito vecami, tak asi od rana do vecera placem doma do vankusa.
Tutanchamon ďakujem za radu,ale myslím že to nie je v mojej hlave.Mne sa reálne smeju,raz bolo to asi 3 roky dozadu na to nezabudnem,stála som na zastávke a zastal autobus do ktoreho som nenastupovala lebo som čakala na iny a z okna na mňa pozerali tiež takí 12roční vyrastkovia,jeden pozrel na mňa,smial sa,povedal druhemu ten na mňa pozrel smial sa aj tretieho do toho zatiahli.A ešte s posmechom zakývali keď odchádzal autobus,takže nie je to len moja fantazmagoria.Viem že su horšie vei v živote,ľudia zapasia so zakernymi chorobami a ja tu riešim taketo pre niekoho taľafatky,lenže mňa to psychicky ubíja a ničí sebavedomie a mám pocit že ma už nijaky muž nebude chcieť a zostanem sama a opustena,kamaratky sice mám,ale niektore maju svojich priateľov alebo už rodinu ktorym sa venuju.
Počuj ma. To vysmievanie sa je len v tvojej hlave. Ja som mal presne to isté, počas školských rokov na strednej, kde ma viacmenej šikanovalo pár spolužiakov psychicky.
Všade, kde som chodil, som mal pocit, že sa mi všetci smejú do ksychtu. Vieš aké chvíle som prežíval, keď som sedel niekde pri doktorke v čakárni ? Srdce mi išlo o dušu a nemal som žiadnu odvahu sa pozrieť okolo seba, lebo som videl, ako sa mi všetci smejú.
Keď som všetko toto pretrpel a stal sa zo mňa nový človek, ktorému išlo sebavedomie z 0 na 100, tak som pochopil, že sa mi nikdy nikto nesmial, okrem mojich blbých spolužiakov.
Teraz idem všade s hlavou vztýčenou a môžem sa pozrieť na koho len chcem na ulici, či v autobuse alebo niekde v čakárni alebo bare a nikto sa na mňa nepozrie a nesmeje sa mi. Ver mi. Je to len v tvojej hlave.
