Jeden clovek ktory tiez uz dlho bojuje

Dobry den, pisem tu, pretoze mi uz dosli moznosti a riesenia ako riesit svoj problem. Ma to dlhu historiu, z detstva ale aj dospievania som si vzdy niesla svoju obrovsku naloz, batoh trapeni, komplexov, silnych a vycerpavatelnych traum, strachu, nizkeho alebo mozno ziadneho sebavedomia, sebaucty, niekolkorocnej sikany v skole ..aj napriek tomu som sa dokazala v rannej dospelosti "prerodit" na aspon na povrchu ale aj vnutri krasnu labut, najst si oddaneho a dobreho chlapca, vybudovat si sebavedomie, siet dobrych vztahov okolo mna, kamaratov..bola som ako kazde normalne dievca, nikdy ale nikdy som s ludmi nepreberala svoju minulost, ta bola pochovana..zjavovala sa len kde tu v malych utrzkoch vo neprimerane zvysenej uzkosti pri niektorych situaciach, obcas divnych pocitov ale nic vazne..vzdy som vedela kto som..lenze roky postupovali a vo mne rastla nespokojnost bola som stastna, priatel, zaujemci,sranda ale..ale akosi vnutri..mohla som mat pekny nalinkovany zivot ale vo mne furt taky zvlastny pocit.. potom to nabralo akysi spad, rozisla som sa a na obzore sa objavil niekto novy lenze zo zaciatku sa objavovali signaly ze toto asi nebude to prave, dobre, prejavy nezaujmu, chladu no spadla som do toho po hlave nestastna laska. Nastalo postupne izolovanie, strata kamaratstiev, pocity nepochopenia zo strany druhych ludi a takeho akokeby odvrhnutia riesila som to drogami tak som unikala..tak sa mi kompletne zmenil cely zivot, osobnost zrazu som nevedela kto som, a kto som vobec kedysi bola, s ludmi s ktorymi som si rozumela som si nemala uz co povedat. Bolo to nieco strasne hrozive diagnozy, zivot ktory som mala pred sebou sa mi rozrucal, vsetky predstavy o svete a o sebe vsetka istota..zostal mi holy zivot a ja. Ale ono sa to nespravilo uz nikde. Lieky naordinovane 10x skusane zmenene na mna neucinkovali, vzdycky som to musela tahat sa musela som sa vyhrabat z tych najhorsich stavov sama, bola som aj pocetne krat v nemocnici, bez zmeny kolkokrat som sa vracala este horsie este viac na franforce, snazila som sa to utiahnut sama prestala som verit vsetkym navokol citila som sa ublizena, postupne vo mne rastla nedovera, strach z lekarov nemocnic proste dalsie jazvy na dusi sa ukladali dalsie nanosy..ziadna ulava ..zijem totizto sama na private uz roky..nikyto sa o mna nepostaral vsetko sama za seba..na rodicov som sa nemohla obratit nechapali, odvracali sa, vytesnovali ze sa nieco deje, tvarili sa ze nic, ignorancia, doma som sa necitila dobre, bezpecne az to prechadzalo do paniky a potreby odtial uniknut strachu..tak som zostala sama radsej uzavreta to som sa aspon ako tak ukludnila..a ked som sa snazila obratit sa na druhych blizkych najst podporu v tych najtazsich chvilach..sa mi ludia obracali chrbtom odchazdali mizli proste neboli tu tak vzdy ked prislo nieco najhrosie bola som na to sama..kolkokrat som bola v nemocnici mesiace som nemala ziadnu navstevu citila som sa uplne stratena akoby som neexistovala chybal mi kontakt akykolvek kontakt s clovekom niekto komu na mne zalezi vzdy som sa citila ako taky trosecnik ktory nesie taky velky naklad..skusala som pracu hocijaku po skole dva krat prvy krat sikana v praci, narazky, ponizovanie druhy krat som sa vzopela..a situacia sa zopakovala a teraz som uz dole nieco so mna sa vzdalo a nechce ist dalej povedala som si prehrala som boj uz nevladzem bojovat..uz nevladzem nosit ziadnu dalsiu ranu uz nechcem ziadnu dalsiu ranu tie nanosy a spiny na sebe s ktorymi musim bojovat sama..uz nevladzem nosit tie spiny..zivot mi citim sa akoby uklada stale dalsie a dalsie a ked sa vzchopim vzdy mi podrazi kolena ked najdem v sebe kusok zivota zobere mi aj ten..stale zijem vo svete v ktorom iba nieco hram, usmievam sa a tvarim ako normalny clovek no za tym trpim a potrebujem byt v nejakom vludnejsom svete lenze nikto nevidi vase rany..nechcem hrat..tak strasne by som potrebovala objatie, vyrozpravat sa niekomu uprimne aky som mala den, ako ma niekto nastval ale uprimne ako sa citim ziadna cenzura len uz mam taky povyk, ze som vadna ze niektore moje pocity su chore a niesu ok a ze tym ludi obtazujem alebo ze nieco poviem a oni ma preto opustia ze to bude na nich moc..to inac robi aj mama..no z tych sklamani a odmietnuti som ako skala..ja viem je toho strasne strasne moc a cudujem sa ak to tu niekto docita ze by som potrebovala terapiu aj dochadzam na terapiu ale nestaci mi to niekedy raz za tyzden ale niekedy musim cakat aj dlhsie a to je potom nevydrzatelne potom sa citim taka zavisla na tom lebo to jedine mi prinasa troska ulavu ak aj len nachvilu..a nechcem sa citit na terapii zavisla je to zly pocit ze nemam zivot vo vlastnych rukach a moja ulava zavisi jedine na tom kedy mi da termin..a vytvara to vo mne zle pocity ten pocit ze som na niekom zavisla..podstata je ze mi terapia nestaci a lieky pre mna niesu riesenim, kedze mi neprinasaju ulavu. Preto sa snazim najst ine snazim sa si prebit nejaku cestu najst mozno nejaku barlicku, lenze furt padam a nedokazem sa zdvihnut zo dna na den. Proste strasne potrebujem nieco co mi doda nadej, nieco co mi povie ze nemusis zit takto, pretoze to, co ja zijem nie je zivot, ale trapenie a frustracia bez vyhliadok na lepsiu buducnost. To potom ubije kazdeho cloveka, a chcela by som vediet ci by aj vas nie. Nie som rodena pesimistka, ani introvert do tejto pozicie ma dotlacil zivot..viem sa zasmiat, vnimat svet stale ako krasne a pozitivne miesto, viem zdielat radost a uzivat si zivot a tiez viem ze dokazem toho vela ludom dat, som zivelny a ukecany clovek mam rada hudbu, party, zivot, kopec ludi stale to vo mne niekde je..vnutri velky naboj energie ktory sa tak destruktivne zvratil a zmrzacel..dakujem ak ste to docitali az tu, dakujem za zdielanie..