Dobry den, pisem tu, pretoze mi uz dosli moznosti a riesenia ako riesit svoj problem. Ma to dlhu historiu, z detstva ale aj dospievania som si vzdy niesla svoju obrovsku naloz, batoh trapeni, komplexov, silnych a vycerpavatelnych traum, strachu, nizkeho alebo mozno ziadneho sebavedomia, sebaucty, niekolkorocnej sikany v skole ..aj napriek tomu som sa dokazala v rannej dospelosti "prerodit" na aspon na povrchu ale aj vnutri krasnu labut, najst si oddaneho a dobreho chlapca, vybudovat si sebavedomie, siet dobrych vztahov okolo mna, kamaratov..bola som ako kazde normalne dievca, nikdy ale nikdy som s ludmi nepreberala svoju minulost, ta bola pochovana..zjavovala sa len kde tu v malych utrzkoch vo neprimerane zvysenej uzkosti pri niektorych situaciach, obcas divnych pocitov ale nic vazne..vzdy som vedela kto som..lenze roky postupovali a vo mne rastla nespokojnost bola som stastna, priatel, zaujemci,sranda ale..ale akosi vnutri..mohla som mat pekny nalinkovany zivot ale vo mne furt taky zvlastny pocit.. potom to nabralo akysi spad, rozisla som sa a na obzore sa objavil niekto novy lenze zo zaciatku sa objavovali signaly ze toto asi nebude to prave, dobre, prejavy nezaujmu, chladu no spadla som do toho po hlave nestastna laska. Nastalo postupne izolovanie, strata kamaratstiev, pocity nepochopenia zo strany druhych ludi a takeho akokeby odvrhnutia riesila som to drogami tak som unikala..tak sa mi kompletne zmenil cely zivot, osobnost zrazu som nevedela kto som, a kto som vobec kedysi bola, s ludmi s ktorymi som si rozumela som si nemala uz co povedat. Bolo to nieco strasne hrozive diagnozy, zivot ktory som mala pred sebou sa mi rozrucal, vsetky predstavy o svete a o sebe vsetka istota..zostal mi holy zivot a ja. Ale ono sa to nespravilo uz nikde. Lieky naordinovane 10x skusane zmenene na mna neucinkovali, vzdycky som to musela tahat sa musela som sa vyhrabat z tych najhorsich stavov sama, bola som aj pocetne krat v nemocnici, bez zmeny kolkokrat som sa vracala este horsie este viac na franforce, snazila som sa to utiahnut sama prestala som verit vsetkym navokol citila som sa ublizena, postupne vo mne rastla nedovera, strach z lekarov nemocnic proste dalsie jazvy na dusi sa ukladali dalsie nanosy..ziadna ulava ..zijem totizto sama na private uz roky..nikyto sa o mna nepostaral vsetko sama za seba..na rodicov som sa nemohla obratit nechapali, odvracali sa, vytesnovali ze sa nieco deje, tvarili sa ze nic, ignorancia, doma som sa necitila dobre, bezpecne az to prechadzalo do paniky a potreby odtial uniknut strachu..tak som zostala sama radsej uzavreta to som sa aspon ako tak ukludnila..a ked som sa snazila obratit sa na druhych blizkych najst podporu v tych najtazsich chvilach..sa mi ludia obracali chrbtom odchazdali mizli proste neboli tu tak vzdy ked prislo nieco najhrosie bola som na to sama..kolkokrat som bola v nemocnici mesiace som nemala ziadnu navstevu citila som sa uplne stratena akoby som neexistovala chybal mi kontakt akykolvek kontakt s clovekom niekto komu na mne zalezi vzdy som sa citila ako taky trosecnik ktory nesie taky velky naklad..skusala som pracu hocijaku po skole dva krat prvy krat sikana v praci, narazky, ponizovanie druhy krat som sa vzopela..a situacia sa zopakovala a teraz som uz dole nieco so mna sa vzdalo a nechce ist dalej povedala som si prehrala som boj uz nevladzem bojovat..uz nevladzem nosit ziadnu dalsiu ranu uz nechcem ziadnu dalsiu ranu tie nanosy a spiny na sebe s ktorymi musim bojovat sama..uz nevladzem nosit tie spiny..zivot mi citim sa akoby uklada stale dalsie a dalsie a ked sa vzchopim vzdy mi podrazi kolena ked najdem v sebe kusok zivota zobere mi aj ten..stale zijem vo svete v ktorom iba nieco hram, usmievam sa a tvarim ako normalny clovek no za tym trpim a potrebujem byt v nejakom vludnejsom svete lenze nikto nevidi vase rany..nechcem hrat..tak strasne by som potrebovala objatie, vyrozpravat sa niekomu uprimne aky som mala den, ako ma niekto nastval ale uprimne ako sa citim ziadna cenzura len uz mam taky povyk, ze som vadna ze niektore moje pocity su chore a niesu ok a ze tym ludi obtazujem alebo ze nieco poviem a oni ma preto opustia ze to bude na nich moc..to inac robi aj mama..no z tych sklamani a odmietnuti som ako skala..ja viem je toho strasne strasne moc a cudujem sa ak to tu niekto docita ze by som potrebovala terapiu aj dochadzam na terapiu ale nestaci mi to niekedy raz za tyzden ale niekedy musim cakat aj dlhsie a to je potom nevydrzatelne potom sa citim taka zavisla na tom lebo to jedine mi prinasa troska ulavu ak aj len nachvilu..a nechcem sa citit na terapii zavisla je to zly pocit ze nemam zivot vo vlastnych rukach a moja ulava zavisi jedine na tom kedy mi da termin..a vytvara to vo mne zle pocity ten pocit ze som na niekom zavisla..podstata je ze mi terapia nestaci a lieky pre mna niesu riesenim, kedze mi neprinasaju ulavu. Preto sa snazim najst ine snazim sa si prebit nejaku cestu najst mozno nejaku barlicku, lenze furt padam a nedokazem sa zdvihnut zo dna na den. Proste strasne potrebujem nieco co mi doda nadej, nieco co mi povie ze nemusis zit takto, pretoze to, co ja zijem nie je zivot, ale trapenie a frustracia bez vyhliadok na lepsiu buducnost. To potom ubije kazdeho cloveka, a chcela by som vediet ci by aj vas nie. Nie som rodena pesimistka, ani introvert do tejto pozicie ma dotlacil zivot..viem sa zasmiat, vnimat svet stale ako krasne a pozitivne miesto, viem zdielat radost a uzivat si zivot a tiez viem ze dokazem toho vela ludom dat, som zivelny a ukecany clovek mam rada hudbu, party, zivot, kopec ludi stale to vo mne niekde je..vnutri velky naboj energie ktory sa tak destruktivne zvratil a zmrzacel..dakujem ak ste to docitali az tu, dakujem za zdielanie..
Jeden clovek ktory tiez uz dlho bojuje
Z minulosti sa treba poucit a nechat to tak, nerypat sa v tom zbytocne stale dokola.
Zijes v tomto momemte, nie v minulosti alebo buducnosti. Minolost uz zmenit nemozes, buducnost ovpluvnujes kazdou jednou momentalnou chvíľkou, rozhodnutim. Nemusis robit velke rozhodnutia a velke skoky, ale chod na to pomalicky, jeden krok za druhym. Napr. rano, ked sa zobudis a mas volno, nepocuvaj ten hlas v hlave, co ti hovori, ze vsetko bude od zaciatku dokonca na h****, ale premyslaj nad tym, ako by si si neska mohla spravit malu radost, alebo co uzitocne by si mohla spravit. Poupratuj si, mavar si nieco, alebo si dopraj nieco vonku, chod na prechazku, zacvic si, alebo si daj fajnovu cokoladu, venuj sa svojim konickom. Kazdeho cloveka predsa nieco musi bavit, ked nevies akej zalube by si sa mala venovat, tak uz mas co robit aspon a spises si velky zoznam aktivít, ktore by mohli byt zaujimave.
Nehladaj stastie silou mocou u druhych ludi, najdi nejake stastie vo vlastnom zivote, je predsa tolko veci, ktore sa daju robit, tolko veci, ktore sa da vidiet, je tolko toho co sa da zazit.
Bud rada z toho, ze zijes, ze si dostala prilezitost byt tu, lebo vela ludi nemalo take stastie. Zivot je to, co si z neho urobis. Samozrejme je svet nespravodlivy a nezaciname vsetci ma tej istej startovacej ciare a vela ludi sa narodi s nejakym hendikepom, ci uz fyzickým, psychickym alebo materialnym. Ale ludia sa vyznacuju takou uzasnou vlastnostou, ze dokazu prekazky, aj ked sa na 1. pohlad zdaju byt neprekonatelne, prekonat. Niekde som cital, ze "zlo su ti druhi", ale v prvom rade si ty sama sebe najvacsi nepriatel a zaroven najvacsi priatel, lebo len ty vies najlepsie, co su tvoje silne a slabe stranky. Drogy mozu priniest chvíľkovi pocit ulavy, ako aj legalne drogy = antidepresiva, ale ked sa nedokazes vyrovnat so svojou minulostou, ziadna latka na svete, to nespravi za teba. Ked sa clovek dlho pozera do priepasti, zacne priepast hladiet donho, ale ked to vydrzis a budes na dno vo svojom vnutri hladiet eate dlhsie a pozornejsie a nezlomis sa, zistis nieco o sebe, koren problemu, ktory musis vytrhnut. V rozpravkach je poklad skryty v temnom lese, v temnej jaskyni, v bruchu velryby, musis celit svojim demonom celom, prejst tym temnym lesom svojej psychiky, prazit draka, ktory ti hovori, ze za nic nestojis a nic nedokazes a potom zistia, ze samotna cesta a cely proces mali očistnú funkciu a ty poklad objavis sama v sebe. Len sa nemozes vzdavat. Si silna a preto nepocuvaj hlasy, ktore ti hovoria opak. Ked to je v praci neznesitelne, najdi si inu pracu. Ked frajer bol zly, nevyhladavaj podobnych ludi. Ked ta to doma, v meste, na dedine nebavi, odstahuj sa niekam inam. Ked znova pridu temne myslienky a depresia je za dverami, poraz ju svojou aktivitou, lebo pasivitou nic nezmozes. Rob nieco, hocico, len nezostan na mieste a nenechaj sa pohltit depkou. Sport, cvicenie, behanie, plavanie, prechadzka prirodou, alebo vencenie psa, to vsetko pomaha, alebo chod do kina, alebo niekam, kde to mas rada, alebo uprac cely byt, alebo rob nieco na zahrade, alebo naozaj cokolvek ine, ked pride negativna myslienka, zahnaj ju pozitivnou spomienkou a urob nieco male ale konkretne, zahnaj zle myslienky. Ja mavam tiez depresie a kedysi som bol dost zle na tom, ale uvedomil som si, ze je na svete strasne vela toho, co sa da robit a je tolko veci, ktore by som chcel zazit a vidiet. Ak sa by si mala niekedy naozaj tazku chvilu, tak mi kludne mozes napisat na martinbetlen@gmail.com lebo viem, ake to je citit sa na nic a nepotrebne a hlavne viem ake tp je, ked na cloveka vsetci pozeraju nechapavo, ked im povies, ze trpis depresiami. Ale ja som zistil, ze je zbytocne hladat nejaky konecny zmysel zivota, lebo zivot je to, co z neho urobis, kazdy mame svoj individualny zmysel zivota, v tom, aby sme robili, co nas bavi a vyuzivali svoj potencial. Nikto vsak nevyriesi tvoje problemy za teba, nikto nebude zit tvoj zivot za teba, tak najdi v sebe silu a pouprataj si najprv izbu vo svojom vnutri, zmier sa s tym, co sa neda zmenit a zmen to, co sa zmenit da a rob to naplno. Ked si upraces vo svojom vnutri aj vo svojom dome, zistis, ze zvladnes celit bordelu vonku s novym entuziazmom. Minimalne sa uz nenechas tym bordelom vonku vystrasit, lebo najvacsi bordel nosime vsetci vo vnutri. Musis proste znovu vykopat z toho bordelu svoju pokladnicu so vsetkym dobrym a pozitovnym co v tebe je a znovu zasvietit majak. Nehladaj svetlo vsade naokolo, ale najdi svoje vnutorne svetlo, zazni znova pochoden. Nikto nie je dokonaly a nikto nie je kompletne pokazeny. Musis sa sustredit na to dobre, co je na tebe a v tebe a zveladovat zahradu vlastneho ja, lebo ty sama si zahradnikom svojho zivota a je len na tebe v akom stave ta zahrada je a raz bude. Ano, okolnosti a druhi ludia, ti zahradu mozu znecistit, ale ty musis byt hnacou silou, co v nej znova uprace a zasadi kvetiny.
Ja furt verím, že vždy existuje nejaké riešenie. Len treba chcieť v skutočnosti pomôcť. Vtedy sa niekedy udeju zázraky.
Alien: Ja som mal tiež niekoľko okamihov, kedy ma napadlo že najradšej by som skočil z vysokého poschodia - no zatím som tak nespravil a snažím sa bojovať. (ale občas ma napadne že ked sa boj nepodarí tak neviem - asi budem požadovať zatvorenie do nejakého ústavu kde domňa nacpú lieky aby som nevnímal realitu abo čo)
Tak tak ľudia treba si pomáhať, vzájomne sa podporovať, a priať si hneď to bude krajšie. Každý máme niečo za sebou co nám tým život chce povedať zatiaľ neviem, ale ja nad všetkým filozof ujem ale chcem vedieť odpoved. Napríklad je to preto a preto tak.
Ahojky. Neviem presne, co vsetko si prezila, nevidim do tvojho vnutra, ale podla toho, co si napisala, mi prides neuveritelne silna. Mas moj uprimny obdiv. Si velmi silna osobnost, ini na tvojom mieste by uz boli v hlbokych depresiach a na pokraji zivota, no ty sa nevzdavas. Ano, pises ze tentoraz mas pocit, ze uz nemas nadej, ale ty to urcite das! Vsak pozri, co vsetko si prezila, cim vsetkym si si presla, a napriek tomu si isla dalej! Viem, ze je otrasne a frustrujuce ked sa cloveku nedari v praci, ale s pracou je to tazke...niekedy sa hlada dlho. Verim tomu, ze aj ty najdes dobru pracu s dobrym kolektivom. Klobuk dolu pred tebou, ze po tom vsetkom si neodsudila svet ani ludi a este stale dokazes vnimat pozitivne a krasne veci. Velmi ti drzim palce, sasluzis si vsetko dobre. A ako pisala prispievatelka podo mnou, mozno by fakt nebolo od veci obratit sa na Boha. Nemusis byt ziadna sialena fanaticka, ktora non-stop vysedava v kostole :) staci, ze viera by ti vychadzala zo srdca, ver ze by si sa zacala citit lepsie :)
Vieš nad koľkými vecami som sa ja rozculila, aj tak som si nepomohla, že mám s tým zmieriť. Ale idem ďalej. Kým vladzes chod aj Ty, držím Ti palce.
Skus ísť ďalej, viem čo je to boj, prídu príležitosti nestráca nádej. Zatiaľ sa venuj tomu co Ta baví, nebabri sa v sebe určite niečo existuje co Ta záujme. Treba odvádzať pozornosť od seba.
Posielam ti objatie. Na minulosť sa vykašli, lebo tá neexistuje. Existuje len prítomnosť
Dakujem aj za drobne nazory. Je toho strasne moc co mam v tej hlave, a co by som chcela a potrebovala povedat, napisat..toci sa mi to tam ako sialene a potom v tom mam chaos v hlave lebo jedno sa prelina cez druhe..fungovala vam niekedy tak hlava na 150 az 300 percent, stale ste rozmyslali..ono ked je toho fakt ze vela a sa z toho clovek nema kedy komu a ako vypovedat zacne byt z toho taky neznesitelny chaos furt sa to toci iba v tej hlave od rana do vecera az mam tlaky v nej strasne..ako sa snazim vyriesit ten problem a vlastne prinutit samu seba vstat, prinutit a presvedcit sa k tomu pokracovat v zivote..ale ako som pisala nieco vo mne tak ako keby naposledy po tej poslednej skusenosti s pracou umrelo sama som si povedala: "vzdavam sa"..prehrala som tento boj a tak som sa dusevne zlomila..a nieco zo mna uz nechce ist dalej stale hovori ze uz nechce nosit ten hnoj ze ho uz nechce zobrat na plecia a fungovat tak dalej..a ja umieram spolu s tym lebo neviem najst ine riesenie, riesenie kedy by to mohlo byt aj inak neviem si tentokrat slubit, ze to bude inak ze uz sa take nic podobne nestane..som zo seba zufala a zaroven je mi seba aj luto proste chapem preco..je to ako bojkot ktory som vyhlasila, ublizuje mne vsetko dobre viem
Ja za Teba po modlím aby si vstala žiaľ život je taky furt nás niečo zráža k zemi, tiež si prajem vidieť v ľuďoch menej problémov a lepší Svet, lenže mne sa smejú že to čo chcem ja to je nemožné. Aj ja som si poplakala že prečo to je tak ze sa vyskytne nejaký problém.
