Dobrý deň. Hneď na začiatok by som chcela povedať, že účelom môjho príspevku nie je ukázať sa ako rozmaznaná a nevďačná dcéra, ale ako obyčajné 16-ročné dievča, ktoré chce mať aj nejaký ten svoj vlastný svet.
S rodičmi mám asi celkom pekný vzťah, s mamčou sme si blízke a s ocinom tiež občas radi povtipkujeme. Preto je až zarážajúce, ako protivní a netolerantní dokážu byť. Problém je v tom, že by boli najradšej, keby som stále bola len doma. Tiež mi s veľkou obľubou kontrolujú mobil, moje heslo je asi tak súkromné ako profilové fotky na Facebooku.
Alebo keď chcem chodiť von s kamarátkami a tráviť čas mimo domu. Večierku mám 19:30, ale aj to mi už o siedmej otec volá "Kde si? Blíži sa pol ôsmej, poď už domov, mladá dáma!" No lebo asi nemám mobil a hodinky nepoznám, všakže? A to vždy prídem načas, na rozdiel od mojej sestry...
Taktiež zo školy (bilingválne gymnázium - a to teda že sa dobre učím, na samé jednotky) musím ísť rovno domov, nesmiem si ísť ani nikde s kamarátkou sadnúť do kaviarne alebo tak... Chcú vedieť o každom mojom kroku, kontrolovať ma a určovať mi, čo mám robiť.
Vadí im aj to, že chodím na svoju starú ZŠ pozrieť bývalé učiteľky - nechodím tam nijako často, len spolu máme jednoducho dobrý vzťah. To hneď "A načo tam zase ideš pobehovať ako krava? Myslíš, že sú na teba zvedaví? Už nie si ich žiačkou." Minule som tam šla doobeda s tým, že idem len na chvíľu von s kamarátkou. ZŠ je hneď blízko nášho paneláku, tak z balkóna vidno vchod školy. Samozrejme, oco už stál v okne a špehoval. Keď som sa vrátila domov, vynadal mi do odporných klamárok a že nabudúce ma nepustí už nikam. Nerada klamem, rodičom dvakrát tak, ale dá sa inak, keď sú takíto?
Cez letné prázdniny by som chcela ísť prespať ku kamarátke, ktorá býva ani nie 30 min autom od nás. No či môžem? Tiráda o mojej (ne)normálnosti trvala ešte zvyšok dňa. O triednej prespávačke v škole tiež radšej nepadlo ani slovo, jednoducho nejdeš nikam, budeš spať doma a bodka. Ledva ma pustili dokonca aj na lyžiarsky výcvik.
A nakoniec to najlepšie - toto všetko moja mladšia sestra (10 rokov) môže... Otec to odôvodňuje tým, že je ešte malá, veď čo také by mohla vymýšľať. Ale ja vraj mám už 16, tak si nemôže byť ničím istý. Fajn, som prvá dcéra, ale je to nespravodlivé a lezú mi na nervy! Vždy som bola slušné poslušné dievčatko, typická vzorná dcérenka. Ale už ma to nebaví, aby som sa im musela všetkého doprosovať ako šteňa a aj tak tým nič nezmôžem, zatiaľ čo sestra má na ružiach ustlané. Akoby ma nepoznali - nikdy by mi ani len nenapadlo sa opiť, fajčiť, drogovať alebo ja neviem čo. Čo sa týka chlapcov, detto. V živote som nemala priateľa - a mám pocit, že aj toho by mi zakázali.
Neviem už, čo robiť, normálny rozhovor je ako hádzať hrachom o stenu a protestný útek z domu by mi nepomohol. Netuším, čo od tohto vlastne očakávam, ale potrebovala som sa asi hlavne vypísať. chcela by som si ešte užívať detstvo a bezstarostnosť, kým prídu všetky dospelácke strasti, ale ich správanie vo mne vzbudzuje prianie už mať konečne 18 a utekať od nich celkom rýchlo a celkom ďaleko. Neviem si predstaviť, ako to tu ešte vydržím tie 2 roky. Je to na zbláznenie!