Ahoj :) s priatelom tahame na dva roky, on ma 32 ja 27. Predtym ako sme sa poznali byval u rodicov v podkrovi a ako ma spoznal, prestahovali sme sa do spolocneho podnajmu takze uz 1 a pol roka je prec od rodicov ( cca 10km od nich, takze nic strasne).
Viem, ze to bude asi zniet kadejako, ale dodnes som sa s jeho rodicmi stale nestretla (on s mojimi niekolkokrat kedze moji rodicia su z dalej a chodia tak raz-dvakrat za rok na navstevu).
Spoznali sme sa spolu za dost hektickych okolnosti kedy som dlho nepredpokladala,ze nas vztah bude v konecnom vysledku uspesny.
Som asocialny typ, nemam rada akukolvek pozornost, som hanbliva, nerada chodim do spolocnosti a uz vobec nie na nejake formalne udalosti etc. Aj z povodneho maleho mesta som vpodstate 'usla' za vacsim sukromim, pretoze pocit ze ma vonku na ulici pozna kazdy piaty clovek, kt ma nutkanie ma pozdravit a popytat sa ako sa mam a co mam nove, ma cele tie roky tam strasne ubijal. Tu sa citim bezpecne,pokojne, mam tu sukromie, nik ma nepozna a venujem sa len sebe a ludom v praci, ktorych poznam a je mi s nimi fajn. Okrem ineho som si pred tymto vztahom presla inym partnerom, ktoreho matka sa vyjadrila, ze by si zasluzil aspon studovanu babu a neustale ma pri nom porovnavala s jeho sestrou (uspesna fakt pekna vyspela zena, ktora pracuje pre medzinarodnu spolocnost). Raz mi o tom rozpraval, a odvtedy sa vo mne nieco zlomilo. Nemam vysoku, on mal, pochadzal z lepsej rodiny a prosto, ako som sa dozvedela toto, asi mesiac na to sme sa spolu rozisli,pretoze som sa citila trapne. Okrem ineho on dost na svojej mame lipol, takze naozaj to nebola dobra volba.
Po dlhom case mi necakane do zivota vosiel tento novy partner. On je oproti mne akcnejsi a aj spociatku hned na zaciatku ma chcel zobrat ku nim domov. Prislo mi to strasne zhurta, bala som sa, nevedela som okrem ineho ci skutocne chcem ist do noveho vztahu a tak som mu to vysvetlila, ze mi to naozaj pride velmi skoro. Neskor sme sa teda nejako dali dokopy, prestahovali sme sa do spolocneho byvania. vie aka som,pozna ma, chape moje pocity aj moju poruchu. Povedal, ze ma s nimi zoznami vtedy, ked sa na to budem citit. Mam sa pri nom naozaj dobre, podporuje ma, vie aka som, absolutne to respektuje. Len mam dost casto pocit, ze ho tym znacne obmedzujem kedze on je vecne vysmiaty akcny, s kazdym sa rad porozprava a nema problem s kontaktom s ludmi, zatial co mna toto spravanie desi. Viem, ze je to psycho, ale ja taka prosto som.
Uz su tomu takmer dva roky, co spolu zijeme a neskutocne sa desim toho momentu, kedy sa zoznamim s jeho rodicmi. Bojim sa, ze nesplnim ich ocakavania, bojim sa, ako budem reagovat, ja, ako oni, ako sa budem tvarit a viem ze sa budem strasne hanbit a cervenat ako vzdy pri kazdej takejto prilezitosti. Co im akoze poviem ? Urcite sa budu zaujimat, preco ma 'nedoniesol zoznamit skor...Nechcem ani nepotrebujem aby niekto vedel o mojich problemoch s fungovanim v beznom zivote. Je to strasne a ubijajuce, len co na to pomyslim. Niekedy mam myslienky, ze by som sa s nim radsej z poslednych sil rozisla, akoby som sa mala stretnut s jeho rodinou a vyhnut sa tym vysvetlovackam. Aj ked by som sa trapila pretoze ho milujem.Je to des a viem, nieje to normalne. Priatel to vie, teda, predpokladam, ze nevie uplne presne, ake obrie rozmery to u mna za ten cas nabralo, ale vie urcite, ze mam nejake obavy. Okrem ineho, takisto ma sestru dokonca mladsiu ako ja, paradoxne je na tom este lepsie, ako ta z predchadzajuceho vztahu, co mi takisto nepridava. Pravidelne chodi do francuzka, kde aj studovala a je velmi pekna, takze moje sebavedomie je na bode mrazu. Viem, ze tu nieje na mieste sa s niekym takym porovnavat a absolutne to nieje podstatne, ale u mna v mojom zmyslani je to tak. Budem sa citit strasne trapne a hlupo, uz len z toho dovodu, ze som sa s nimi este doteraz nezoznamila a ani neviem, kedy naberiem (ak naberiem) odvahu. Uvazovala som nad tym, ze by som sa s nim mala rozist aj pre jeho dobro, bavili sme sa o tom ale on odmietol a povedal, ze urobi vsetko pre to, aby som sa citila dobre, ze ma miluje a toleruje to, ze som proste ina. da mi tolko casu, kolko budem potrebovat. Som stastna, ze som nasla niekoho chapaveho a pozorneho, ako je on a ze sa konecne citim lepsie. Ale co si o tom myslite ? Ma to vobec cele zmysel ? Ako sa s nimi zoznamit, ako sa pri nich tvarit ? Ako im vysvetlit, ze su to uz dva roky, co spolu s priatelom byvame a oni ma spoznaju az teraz ?
Nepoznam priatelovych rodicov
Mozno Ta s nimi zoznami, az ked si byde isty, ze sa chce zenit. Mozno ani rodicia teraz nechcu, ak nevedia ci budes nevesta. Da sa na to i tak pozerat. Naco sa zoznamovat so vsetkymi priatelkami a vynakladat na to energiu. Viac vsak zistis, ked sa ho priamo opytas na dovod. Inak to je len spekulovanie.
A vysvetlenie preco si u nich tak dlho nebola, skus sa na tu temu porozpravat so svojim priatelom nech spolu nieco vymyslite a nech im to povie on, aby teba tato otazka od nich zbytocne nestresovala.
S tym chlapom sa rozhodne nerozchadzaj, druheho takeho zrejme uz nikdy nestretnes, takych je velmi malo. On ta ma rad taku aka si, aj s tvojou fobiou, respektuje ta, to je uzasne. Rozhodne pri nom nemusis mat zle pocity ako ze pri tebe trpi, keby fakt trpel tak by s tebou nebol a nechoval by sa k tebe tak pekne. Ty si introvertna ale nie asocialna, asocial je nieco ine. Zrejme mas aj socialnu fobiu ale s tym je dobre chodit k psychologicke, pomoze ti lepsie zvladat taketo situacie ktore ti sposobuju stres. Mozes ist aj k psychiatrovi a nechat si predpisat napr. Lexaurin alebo iny podobny liek na uzkost, ten uzijes len obcas a len vtedy ked vies ze sa musis vystavit pre teba stresovej situacii, napr. ta navsteva jeho rodicov. S jeho sestrou sa neporovnavaj, dobrym rodicom ide o to aby bol ich syn stastny a ak on je stastny s tebou tak budu spokojni. Naco by mu bola partnerka ktora mozno ma VS, mozno viac zaraba ako ty ale nerozumie si s nou a nie je stastny. A ci je jeho sestra krajsia ci skaredsia to je tiez totalne bezvyznamny fakt. Okrem toho kazdemu sa paci nieco ine. To ze sa rodicia tvojho ex tak nepekne o tebe vyjadrili svedci o ich mentalnej zaostalosti ale nie vsetci rodicia su taki. Tvoj priatel svojim rodicom o tebe uz urcite hovoril, isto vedia ake mas vzdelanie aj kde robis a keby im to vadilo uz by mu to povedali.
a uvažovala si už o návšteve psychológa? Fóbie sa majú odborne liečiť.
podla mna cim skor sa s nimi zoznamis, tym lepsie aspon moj pohlad je taky :)
Je to v poriadku. Máš nárok na takéto pocity. Len sa skús s nimi vysporiadať. Byť pokojná. Zhlboka dýchať. :) Nikomu nie si povinná skladať účty. Priateľ ťa má rád takú aká si. Podporuje ťa, stojí pri tebe. A ak by aj prišlo na lámanie chleba a stretla si sa s jeho rodičmi, tak nič neskrývaj - kľudne povedz, že si sa ešte na to necítila...Súdny človek to pochopí...Veď čo by sa mohlo najhoršie stať ? Skús si odpovedať na túto otázku a zistíš, že nič hrozné. Skôr by som na tvojom mieste začala prijímať samu seba, začala sa mať viac rada a život bude krajší. A ak máš z niečoho strach, tak tomu čeliť, pretože ťa do vždy dobehne. Držím palce.
