Darovanie krvi

Chodim darovat pravidelne a tam sa fakt nemas coho bat. To mnozstvo krvi co ti zoberu nijak nepocitis, po odbere sa budes citit uplne rovnako ako pred nim. Oni ti pred tym urobia rozne testy, zmeraju tlak, obsah hemoglobinu v krvi atd. a keby z toho videli ze mozes mat po odbere problemy tak ta vylucia. Mna z darcovstva bohuzial viac krat vylucili prave bud pre nizky tlak alebo nizky hemoglobin (anemiu), napriek tomu vacsinou ma pustili a budem mat coskoro striebornu janskeho plaketu. Po odbere som nikdy nemala ziadne problemy, ako tocenie hlavy a pod., vzdy som to zvladla uplne bez problemov. Ak mas dobru krv tak urcite chod, lebo dnes je malo ludi co nemaju nejake choroby, neuzivaju lieky a mozu ist darovat a ak aj mozu tak chcu. Myslim ze nebude vobec ziaden problem ak si tam zoberes niekoho na podporu. Zdravotny personal je tam vzdy velmi mily. Samotny odber neboli, len to prve napichnutie ako pri kazdom odbere.

celý odber nie je dlhý, skôr to čakanie kedy prídeš na rad. Na rad sa čaká na tri veci. Čakáš na to, kedy Ti zoberú vzorku na skúšku, či si ok. Čakáš na pohovor s lekárkou o tom, aké choroby si kedy prekonal a podobne. A čakáš keď sa uvoľní lôžko v miestnosti, kde sa robí odber. Odber do 15 minút, 5 minút príprava, umývanie rúk dezinfekčným prípravkom a podľa návodu, dlho, 5 minút odber, a 5 minút oddych po ňom, alebo možno aj 10 minút oddychu, potom kuchynka a teplý čaj, môžeš si dať aj za dve šálky. Vlastne pri tom popíjaní čaju či kávy čakáš na to, kým sa Ti vráti energia do tej miery, aby si sa zdvihol/hla a išiel/išla domov.
Voľno máš na celý deň, a to aj vtedy, keď si nemal/a test krvi v poriadku a kvôli niečomu si krv darovať nemohol/nemohla. Záleží len na Tebe, či chceš ten celý deň voľna využiť, alebo radšej pôjdeš do práce. Ja som chodila krv darovať, keď som bola učiteľka, a keď som mala mať hodinu s maturitnou triedou, alebo s triedou, kde bol môj predmet maturitný, alebo sme mali rozrobený nejaký dôležitý projekt, tam mi záležalo na tom, aby im hodina neodpadla, preto som sa do práce zvykla vrátiť. Ale keď nebolo nič také, alebo bola nebodaj poobede ešte nejaká porada, to som nešla. :-)

Presne tak, vôbec sa toho (množstva odobratej krvi) netreba báť. Zatiaľ som bola darovať len raz, a zdravotný personál bol úplne profesionálny. Chcela som odísť hneď po odobratí krvi, nakoľko som sa cítila úplne v poriadku, aj tak ma tam radšej nechali niekoľko minút (ako každého) na pozorovanie, či sme v poriadku. Človek má skôr strach z toho, čo si predstavuje (prípadne prečíta), než z toho, aká je naozaj realita. Neviem, či to je vôbec také množstvo krvi, ktoré zdravého človeka nejako skutočne ovplyvní (hoci chápem, že zdravotníci k tomu musia byť obozretní).

Nepolemizovať o tom a proste tam choď.

Ahjaj a daniela, takze cely odber (uz po skuske) trva casovo asi kolko? 10-15min? A inak pocula som, ze da sa na to v praci vypytat aj paragraf. Teda neviem, ci na cely den, alebo len na ten odber - neviete o tom nieco?

Aha takze povolili ti darovat aj po mono? Ja som ju prekonala pred 7-mimi rokmi. Teraz mám 27.

ja som prvýkrát išla darovať krv sama. prišla som s tým, že som si to vždy želala, len neviem, či budem môcť, keď som mala v detstve infekčnú mononukleózu. A tak som tam absolvovala pohovor o zdravotnom stave, a test a išla som. Zvládala som to dobre. Na druhý krát som zavolala kamarátku, ktorá so mnou išla, aj ona darovala. Nie je problém mať tam pri sebe niekoho.

Ja tiez z tohto dovodu uz niekolko rokov zvazujem darovat, ale nikdy som sa realne neodhodlala ale chcela by som. Co s tym strachom? Pomoze ak niekto pojde so mnou, je mozne tam mat niekoho pri sebe?

keď ideš darovať krv, najprv Ti dajú vyplniť tlačivo, kým ho vypĺňaš, ponúknu Ťa čajom alebo/a kávou. Potom si vezmú vzorku krvi, na posúdenie toho, či krv môžeš darovať. Keď ju ideš darovať, ležíš na lehátku, tých 5 minút, kým trvá odber, Ty to ani necítiš a rozprávaš sa s nimi o všetkom možnom, smejete sa, žartujete spolu, doberáte sa. Po odbere ešte asi 5 minút rozhovor pokračuje, potom si sám uvedomíš, že aj iní čakajú na miestnosť a poberieš sa. Ideš do kuchynky, dáš si arašidový keksík, alebo piškóty s čajom, prehodíš pár slov s tými, kto v kuchyni je, alebo so sestričkou, ktorá sa Ti prihovorí a spýta sa, koľko cukru Ti má dať, a či Ti chutí.
Celá atmosféra je neskutočne milá a prívetivá, budeš mať pocit, že to nie Ty si dal krv, ale že ju dali Tebe.
Každý to vníma inak, ja som si potom zvykla asi hodinku doma pospať, až potom šla do práce. Keď to vyšlo tak, že nemalo zmysel ísť do práce, porobila som doma, čo bolo treba a užívala si, že mám voľno.