Vec sa ma tak, dva roky dozadu som mala priatela, ktory mal manipulativne chovanie a zo vsetkeho vinil mna. Long story short, nakolko som trpela depresiami a pocitom viny, bola som s nim natolko, az som si nechala znicit aj ten zvysok zdraveho rozumu, ktory som mala. Po rozchode sa moja depresia zhorsila a pridala sa k nej uzkost a panicka porucka. Liecim sa liekmi aj psychoterapiou a viac menej sa mi dari v ostatnych aspektoch zivota - az na zblizenie. Po dlhej dobe som si vysla na rande s clovekom, ktory sa do mna postupne zalubil. Ja som to tak necitila, rozhodli sme sa teda ostat priatelmi. Osobne chapem, ake to je, ked clovek lubi a moc sa mi to nepacilo, pretoze viem, ze on to stale vidi "ruzovo". Teraz vzdy, ked ma zavola von sa vsetky tieto obavy a dopad, ktory ma na mna byvali priatel daju dokopy a ja dostanem panicky zachvat uz len pri predstave, ze by som sa mala s nim stretnut. Kedze sa mi priznal, ze trpi depresiami, citim sa este horsie. Ako mam tomuto cloveku povedat, ze ho nemozem mat v zivote bez vsetkych tychto omacok? Myslienka, ze ho odmietnem a sposobim mu este vacsie depresie mi sposobuje uzkost tiez....
