Dobry den. Volam sa Aneta, mam 26 rokov, byvam s rodicmi. Ani neviem ako mam zacat Niekedy nenachadzam slova. Myslim si, ze trpim asi socialnou fobiou (neurcujem si sama diagnozu, su to len domnienky) Asi sa pytate preco si to myslim? Nuz tak mam problem chidit medzi ludi. Som neschopna najst si pracu (este nikdy som nebola zamestnana) Ak idem horko-tazko na nejaky pohovor vzdy to dopadne rovnako. Bud nepoviem nic alebo hovirim hluposti, ktore nedavaju zmysel. Samozrejme, ze odkedy viem, ze mam ist niekam do spolocnosti tak na to myslim od rana do vecera. So zaspavanim problem nenam avsak uprostred noci sa budim a uz nedokazem zaspat, Moje myslienky pracuju na plne ibratky, v hlave sa mi prehanaju nezmyselne katastroficke scenare. Mam problem ist do obchodu pretoze " co ak niekoho stretnem a ten dotycny ma bude ohovarat? alebo co ak ja sa mu nenapadne vyhnem on si ma vsimne a bude ma ohovarat ze ani piozdravit sa mu nevien" je to hlupe ale nedokazem si pomoct preto radsej nikde nechodim. stale som iba doma. Je to dlhodoby stav. Nemam kamaratov. Az na jednu ktoru vidim len 2x do roka. Poznam ju od skolky. Chodili dme spolu aj na ZS ale neskor v 5. rocniku prestupila na inu skolu a ja som citila akoby mi zobrali kusok mna zostala som tam uplne sama. utahovali si zo mna ze som taka ticha a nikdy nikomu nic nepoviem skoly.do som chodila s pocitmi uzkosti. Dokazala som premkcat cely den s nikym sa nebavit. nedokazala som sa tam ani najest desiatu som zjedla rychlo ked nahodou nebol nikto v triede a ak trieda nebola prazda? nuz mala som smolu a bola som cely den hladna. na telesnej vychove som si u doktorky vybavila, aby ma od nej oslobidila. kvoli skupinovym sportom. Som drevo nic nedokazem. Ani loptu chytit. A stredna skola detto. Tam som aj chodila poza skolu(tulala som sa sama po meste a aj do lesa som zasla, cim d. Zacala som prepadat z hlavnych predmetov. Cize som kazdy rok robila reparaty. Aspon ze som neopakovala rocnik. Ani k maturite ma v maji nepripustili ale az v septembri pretoze som bola nekladifikovana. Ak vidim niekoho koho som davno nevidela tak sa mu nepizdravim myslim si ze o moj pozdrav aj tak nestoji a po druhe mam slaby zrak a nevidim rozoznat ludi az ked su tesne pri mne. A castokrat sa uz pozdravit nestihnem a najradsej by som sa vtedy prepadla pod zem vnutirny hlas vo mne mi hovori "aka si hlupa neschopna a na nic"
myslela som si ze po skole sa to zmeni k lepsiemu ale nie nie. tlak a nepochopenie zo strany rodiny zo mna robi cloveka na nespoznanie. som vybusna hned sa nahnevam, s rodinou mam len konflikty stale sa hadame pretoze ma nutia robit veci ktore nechcem. zacala som sa neslusne vyjadrovat co pred tym som nikdy nerobila. ja nechcem chodit medzi ludi, uplne som sa odizolivala. ani do zahrady nechcem vyjst kvoli susedom. "ved co ak ma uvidia?" viem ze to nie je normalne. Ja sa uz nedokazem tesit. A ked tak malokedy. Nedokazem prejavovst ludom city a za svoje emocie sa hanbim ak by som im nechala volny priebeh myslim si ze by som bola zranitelna. jedinu emociu ktoru zo seba viem vyludit je hnev aj ked v skutocnosti nahnevana nie som. som len nestastna
zaluby ktore som kedysi mala uz na nebavia. Vsetko ma hned omrzi pri nicom dlho nevydrzim. Nechce sa mi vstat z postele lebo na to nemam dovod. Nechce sa mi upratat izba vecne tu mam neskutocny neporiadok. Castokrat sa pytam boha naco ma stvoril. Naco vobec som. Ja nemam zmysel zivota. Castokrat si zelam zomriet a ked som na tom zle upenlivo prosim boha aby to uz so mnou ukoncil . o samovrazdu sa nikdy nepokusim pretoze aj to by som pokazila a nepodarili by sa mi to.
Citim sa velmi osamelo. nikdy som nenala nijaky vztah, nezazila nijaky flirt, ziadne intimnosti . myslim ze aj toto sa dost podpisalo pod moju psychiku. Jediny kontakt ktory mam so svetom je internet.
ospravedlnujem sa ze vas tu spamujem takymi hlupostami. uvedomuhem si ze su ludua s ozajstnymi problemami ale ja sa neviem na koho obratit. citim sa stratena. sama si nedokazem pomoct. s rodinou o tom nehovorim pre nich som aj tak zla leniva a neschopna a moje pocity by aj tak nepochopili. a myslim ze z casti aj ked nepriamo mi tento stav zapricinili rodicia tymi neustalymi pprikazmi a zakazmi nikdy mi nedovolili ist von ani hrat sa na sidlisko s detmi.
a preto si pytam radu od vas. Myslite si ze je na mieste vyhladat odbornu pomoc? A ked tak mam oslovit psychiatra ci psychologa?
pokial viem (od jednej osoby) psycholog si za sedenia uctuje. a ja nemam peniaze ani nijaky prijem. dokonca ani z uradu prace.
ku psychiatrovi nepotrebujem ani vymenny listok staci sa objednat Ale mam obavy. Ak sa teda objednam. Budem musiet vycestovat do vedlajsieho mesta a ja mam problem aj s cestovanim. Nemam tam s kym ist a rodicom o tom radsej ani nepiviem. Odhovarili by ma od toho.
Ako vyzera vysetrenie u psychiatra? A ako u psychologa
